V tom čase bol manžel nezamestnaný a ja na materskej dovolenke s dvojročným synom. Syn po nociach od narodenia zle spával, čím sa mu výrazne darilo narúšať aj ten môj spánok. Čo robiť, keď spánok neprichádza a neprichádza? Poradia ženské časopisy. Žehlite, unavíte sa a ľahšie zaspíte! A tak som po nociach žehlila. Vždy sme mali všetko ožehlené, no môj spánok sa nevylepšil. Pred spaním čítajte! Čítala som – bibliu. Čoskoro som sa stala odborníkom na podobenstvá. Citáty z biblie som si vypisovala a lepila na skriňu v spálni. Výrazne mi pomáhali v sporoch s mojou kresťansky založenou svokrou. Avšak spánok som mala stále narušený.
Neutešenú finančnú situáciu sme riešili pestovaním zeleniny. V apríli bolo treba ku každej rajčine pripevniť špagát a rajčinu oň obtočiť. Bola to práca ako stvorená pre mňa, pedantku, manžela som k tomu nepustila. Mohol sa snažiť ako chcel, tak dobre a precízne ako ja to nevedel. Robila som to rada, aspoň som si oddýchla od syna a popustila uzdu svojím myšlienkam. Hľadala som riešenia našej bytovej otázky (žili sme v tom čase so svokrou a spolunažívanie bolo na hony vzdialené od harmónie). Bolo kedy po stýkrát si premietnuť v mysli posledné domáce konflikty.
Cítila som nedostatok spánku a celkovú vyčerpanosť z prebdených nocí, z prác v domácnosti, z práce v záhrade, zo starostlivosti o syna, z finančných problémov i z nekonečných konfliktov v našej kuchyni.
Na veľkonočný pondelok som mala silné nutkanie ísť na omšu, hoci do kostola zvyčajne nechodím. Keďže sme so sebou mali i nášho neposedného malého syna, návšteva kostola sa predčasne ukončila. Po návštevách polievačov a ich pohostení som si uvedomovala, že ma ešte čaká veľa práce. Vtedy desaťročná dcéra odišla s manželom a synom do prírody za dedinou. Ja som ostala doma prať. Spomenula som si na nedokončenú prácu v záhrade, prezliekla som sa a odišla do záhrady. Dlho som tam však nevydržala, premkli ma obavy o moje deti. Čo keď sa im niečo stane? Bolo nutné konať, prezliecť sa a vybrať sa za nimi. Z polcesty som sa vrátila vyvešať prádlo. Poprala som všetko možné, kadejaké handry a háby, čo som doma našla.
To ma už prišla pozrieť mama. Nestačila sa čudovať, čo sa to so mnou deje. Znova a znova sa prezliekam, chcem si pozrieť ešte niečo v biblii a potom v šatách, čo som mala pred 11-stimi rokmi na vlastnej svadbe umývam riad. Zavolala pohotovosť. Lekárka mi pichla injekciu, po ktorej som sa upokojila a zaspala. O druhej v noci som však bola znova hore a motala sa po dome. Zaspať sa mi podarilo až ráno. To už manžel s tvrdením, že obaja ideme k lekárovi, ma bral k psychiatričke. Pamätám si na manželovu nervozitu v aute, ktorá ma utvrdzovala v tom, že keď niekto má ísť k psychiatrovi, tak je to on. V čakárni mi dochádzala trpezlivosť. Aj som vstala, že odchádzam, avšak manželovi sa nejako podarilo usadiť ma späť. V ordinácii najprv neskutočne milá pani doktorka prejavila pochopenie pre naše starosti a povedala, že sme obaja veľmi vyčerpaní a že si obaja potrebujeme oddýchnuť v nemocnici. V prvom rade, však ja, aby som sa dokázala ďalej starať o syna. No, odolajte jej! Poslúchla som. Doma som sa pobalila a manžel ma odviezol do nemocnice ako akútny prípad na uzavreté oddelenie psychiatrie.
Až tam sa v plnej kráse prejavila moja choroba. Prenasledoval ma strach, že svokra zabije moje deti, prenasledovali ma bludy a vidiny, hlavne hrozná halucinácia ako v teple po púšti putujem za svojimi deťmi, ktoré sú v nedohľadne. Trápil ma neskutočný smäd a teplo. Viac si nepamätám. Elektrošoky spravili stop mojim bludom a halucináciám, vrátili ma do reality - vygumovanú, strnulú, upokojenú, bez iskry do života. Po piatich týždňoch a dvoch vychádzkach domov, som veľmi túžila po odchode z nemocnice. Čas sa tam vliekol a doma ma čakali deti a manžel. Na moje neúnavné naliehanie, ma po 40-tich dňoch prepustili.
Ani zďaleka som však ešte nebola v poriadku. Posledné dni v nemocnici som bola vzťahovačná, mala som dojem, že ma všetci pozorujú a hovoria len o mne. Teraz viem, že som si to len namýšľala. Neskutočne sa ma však dotýkalo, že si z nás bláznov sestričky uťahujú. Napr. bolo bežné, že počas raňajšej rozcvičky okolo nás pobehovala sestrička s 30 cm dlhými nožnicami a pokrikovala: „Ukážte nechty, nech vám ich ostrihám!“ Odchod domov som pociťovala ako vykúpenie.
Trvalo rok, kým som sa ambulantne preliečila, zbavila sa depresie a príznakov svojej psychickej choroby.
Veľkú noc nemám rada. Spája sa u mňa so spomienkami na veľmi nepríjemné obdobie - prvý atak mojej psychotickej poruchy, ktorý ma donútil zastaviť sa, spomaliť a zamyslieť sa nad sebou i mojím životom.
