Nie, nejde o typický "pondelkový" pocit a ani o začínajúcu virózu. Nič na mňa nelezie. Sú to "len" poruchy nálad, ktoré sú súčasťou mojej psychickej choroby. Ešte v sobotu (alebo to bolo v piatok) som si pochvaľovala, že teraz mám fajn obdobie. Poznáte ten pocit šťastia, keď všetko je tak ako má byť. Nič vás netrápi, tešíte sa aj z maličkostí.
A bác! Plus- mínus, vzostup - pád.
Pri raňajkách zvažujem, či by nebolo lepšie "sedieť doma", poberať invalidný a zhasla fajka. Vidina nekonečného odpočinku pred očami. Nekonečného odpočinku ...a tmy... vyhasnutých nádejí, že nič nie je stratené.
Do práce prichádzam o päť minút neskôr. Nevadí, máme kĺzavý pracovný čas, odchod z práce si posuniem o päť minút. Po mne ešte prichádzajú dve zdravé kolegyne. Však viete, pondelok... deti sa ráno pomaly ťahali z postele... a ako sa im nechcelo do školy... jednoducho nestíhačky. Akoby ranný vlak výpravca vypravil skôr než sme stihli dobehnúť na stanicu.
Zapíjajúc antidepresívum zapínam počítač. Vďakabohu, pracovné tempo si určujem sama. Dnes sa trhať nebudem. Čo nemusím, ponechám si na neskôr.
Viem, že môj stav "vybitých batérií" je dočasný. Únava a nechuť do práce prejde. Musím len vydržať, nevzdať to. Poddať sa, zanechať zamestnanie a zostať doma by bolo pohodlné. Avšak ovocie, ktoré by to prinieslo, by bolo kyslé. Dni strávené v domácnosti, osamote so svojou chorobou, by môj stav len zhoršili. Veď práca ma napĺňa. Cítim sa užitočná. Deň strávim medzi ľuďmi a svoje "nálady" nemám čas preciťovať. Na únavu nie je čas. Konečne som v mojej práci našla uspokojenie. Ten červík večnej nespokojnosti mi roky našepkával, že mám na viac, že by som mala robiť čosi zmysluplnejšie, niekde inde. Invalidita mi poskytla úplne iný pohľad.
Ale dosť bolo úvah. Do kancelárie prichádzajú prví klienti.
A preto naskakujem do rozbehnutého vlaku. Veď žiť je úžasné!
