Znova som na uzatvorenom oddelení bez opasku v župane, za zamknutými dverami, bez možnosti používať príbor. Nôž, nožnice, zrkadlo či sklené alebo ostré predmety sú neprípustné. Mobil, peniaze, cenné veci sú uložené v depozite u sestričky. A tak pri raňajkách si maslo natierame opačným koncom lyžičky, do zrkadla sa smieme pozrieť vo vymedzenom čase ráno a večer, keď nám otvoria kúpeľňu a telefonovať sa smie len po dohovore s lekárom. Rovnako je to s vychádzkami. Tie môže povoliť len lekár. Najprv spoločné, neskôr možno i samostatné.
Najhoršie je, že hoci som ráno vyspatá, oddýchnutá, počas vizity nedokážem skoncentrovať svoje myšlienky a nedokážem sa spýtať, kedy mi dajú vychádzku alebo kedy ma pustia domov. Akoby som nevedela čo chcem, čo potrebujem.
Jediné, čo sa tu za tie roky, čo som tu nebola zmenilo, je fajčiareň. Pacientky už nefajčia na záchode, ale v malej miestnosti na konci chodby. V záchode to už necítiť dymom z cigariet, ale tým typickým pachom ako v mestských záchodoch. To viete, pacientky sú na tom všelijako.
Mám dojem, že prvé dni tu človeka len pozorujú. Tá nesloboda ma deptá. Čo tu mám robiť? Začala som pomáhať personálu pri podávaní jedla, vyzliekaní prádla, ale to by som mohla aj doma. Idú predsa Vianoce a nechcem, aby ich moje deti trávili bezo mňa. Rada by som bola doma a robila klasické domáce práce - varila, prala, žehlila a piekla vianočné pečivo. Bojím sa, že ma tak skoro nepustia, keď ma tu už raz zavreli.
Dnes, na tretí deň, prišiel za mnou Paľo. Tak ako som čakala. Aj minule chodil za mnou každý druhý deň. Deti sú našťastie v poriadku a ujasnili sme si priority. No nepriniesol mi pero a papier. Poslala som ho, aby mi ich išiel kúpiť spolu s nejakými krížovkami a osemsmerovkami. Pero potrebujem, aby som si usporiadala myšlienky. Len s perom v ruke ich dokážem skoncentrovať.
Práve ma vyrušila jedna z babičiek. Motá sa od rána. Nevie, kde je, nevie nájsť záchod. Každého volá: „Sestrička, prosím vás." Aj teraz prišla s tým: „Ja som nevedela, že to sa tam..." Vyhŕňala si nočnú košeľu. Domyslela som si, že chce ísť na WC. Chcela, aby som ju tam počkala. Asi sa bojí zostať sama. Chudera, nevie ani kde má posteľ, kde si dať papuče...
Na izbe som s Ankou, Tatianou a Juditou. Tatiana je v siedmom mesiaci tehotenstva a takmer celé dni prespí. Anka sa trocha pozbierala až dnes. Doteraz žila v strachu o budúcnosť seba a svojej rodiny. Trvalo jej do večera, kým si kľačiac na podlahe pomaly veci uložila. Má podobne ako ja obavy o to, kedy sa odtiaľto dostane a tiež si ako ja s perom v ruke skladá svoje myšlienky. Nebyť mojich každodenných zápiskov na toaletnom papieri nič by som si nepamätala. Ani tie krížovky či osemsmerovky mi nejdú, vidím len písmenká, slová nenachádzam.
