Hoci by sa niekomu mohol zdať môj život v domácnosti a na invalidnom dôchodku fádny a jednotvárny (a občas aj mne taký pripadá), v skutočnosti taký nie je. Áno, sú dni, ktoré sú jeden ako druhý a počas ktorých som akosi bez iskry, bez energie. Viem, vďačím za ne mojej chorobe, ktorú už roky ako tak regulujem liekmi , no „drobnejším" výkyvom nálad a stavov sa zabrániť aj tak nedá. Nedá sa odmerať v akom stave som dnes a nedá sa teda ani presne určiť koľko „bobuliek" potrebujem zhltnúť, aby som bola vždy v pohode.
Po dvanástich rokoch od prepuknutia choroby a po mnohých rokoch nastavovania liečby u psychiatra beriem lieky pravidelne. Každé ráno jednu tabletku antipsychotík a jednu kapsulu antidepresív. Občas tabletku na spanie. Neriešim, či moju chorobu liečia a vyliečia alebo len potláčajú jej negatívne symptómy. Je mi to šum a fuk. Beriem to takto: psychofarmaká užívam z rovnakých dôvodov ako napr. Euthyrox, ktorým sa dopĺňa chýbajúci hormón pri zníženej funkcii štítnej žľazy. Psychofarmaká mi regulujú chemickú rovnováhu v mozgu. Vďaka nim je môj stav stabilizovaný.
Pravdupovediac v zázračné uzdravenie ani neverím. Hlavne, že som normálna, že mám čistú hlavu, že normálne rozmýšľam, normálne žijem, i keď s určitými výkyvmi a za pomoci chémie. Pre mňa je dôležité, že nepociťujem citovú vyprahnutosť, nezmyselnosť svojho bytia a ani nevyvádzam alebo nerozprávam z cesty. Týmto extrémom sa mi nejaký čas už darí brániť. A preto som vďačná aj za ten predchádzajúci rok. Za to, že bol rokom bez hospitalizácie, bez nutnej zmeny liekov... Neviem si predstaviť, že tieto lieky kedysi neboli a stabilizácia psychiatrických pacientov bola v nedohľadne. Utrpenie pacienta i jeho okolia je nevyčísliteľné. Život potom nie je životom, je len akýmsi bezduchým prežívaním.
Viem, môžu prísť udalosti, pri ktorých sa môj stav nielenže rozkolíše, ale i zhorší. Hádam som už o niečo psychicky silnejšia a tých niekoľko hospitalizácií mi dalo dosť veľké ponaučenie. Jedna taká udalosť sa totiž v tom predošlom roku stala a paradoxom bolo, že som to bola práve ja, čo nestrácala nádej, čo neupadala na duchu a verila, že nejaké východisko sa nájde. Nepoložilo ma to a to je moje malé minuloročné víťazstvo. Je dôkazom toho, že aj toľko zaznávaná liečba u psychiatra, liečba psychofarmakami má svoje pozitíva.