Trvalo mi zhruba rok, kým som sa z toho dostala. Avšak myšlienky „prečo práve ja?", „ako sa to mne mohlo prihodiť?" mi neustále vŕtali v hlave. Verila som, že sa čoskoro úplne vyliečim a pri každom zlepšení som tlačila na psychiatričku, aby sme dávky liekov znižovali. Takto sa mi podarilo dosiahnuť, že sme antipsychotiká úplne vysadili a fungovala som len na antidepresívach. Verila som, že i tých sa časom zbavím. Pomaly, ale isto som k tomu spela. Chcela som byť znova zdravá, chcela som znova fungovať bez liekov. Veď, prečo nie?!
Nestačila som antidepresíva ani vysadiť a po nápore v práci sa ohlásila ďalšia epizóda choroby. Bludy, úzkosti ma znova opantávali. Avšak moji blízki boli už na to pripravení. Hneď vedeli „koľká bije"a pekne - krásne ma odviezli tam, kam to bolo nutné - na psychiatriu. Tentoraz sa lekári nehrali s liekmi, rovno mi nasadili elektrošoky, ktoré zabrali aj v minulosti. Domov som sa vrátila ubitá, spomalená, ale s rozumom v realite. Chybou vraj bolo vysadenie antipsychotík. Nasledovala dlhšia PN-ka a rekonvalescencia, nástup do práce a onedlho - ďalší relaps. To už diagnóza znela schizoafektívna porucha.
Nasledovala invalidita. Ostať však doma? Nechodiť do práce? V žiadnom prípade. Nevzdávala som sa a napriek návrhom psychiatričky eliminovať stres a prácu zanechať, som ďalej pracovala. Nie však dlho. Prišli dva ataky krátko po sebe. Pod tlakom rodiny i vlastného rozumu som v práci podala výpoveď a ostala som doma.
Vtedy som sa začala viac zaoberať otázkou, čo sa stalo, čím to je, že som nútená sa vzdať normálneho života pracujúceho človeka a denne pojedať lieky na psychiku. Spustená vrodená dispozícia? Karma? Či zákonité vyústenie niektorých mojich vlastností do choroby?
Trvalo roky, kým som si na existenciu psychickej choroby zvykla. Prijala som skutočnosť, že tu proste je a že sa jej tak jednoducho nezbavím. Zmierila som sa s tým, že nie sme všetci rovnakí a stavaní na rovnakú záťaž. Niekto znesie viac, niekto menej. Ja patrím medzi tých druhých. Svoj stav som prijala a akosi sa s chorobou zžila. Zrejme to bude tá správna cesta. Mánie a depresie sa síce striedajú, no vďaka liekom a menej hektickému životu ich zvládam bez bludov a hospitalizácii. Začala s chorobou žiť tak, aby som bola osožná aspoň v domácnosti a pri výchove svojich detí. S odstupom času viem, že pravidelná návšteva psychiatra, komunikácia s ním, prijatie choroby a vzdanie sa mojich pracovných ambícií prináša svoje ovocie v podobe viac-menej plnohodnotného života.
