Napriek tomu som sa ju snažila presvedčiť, aby sme dávku antipsychotík znížili. Zmenil sa mi totiž život od poslednej epizódy, ktorá prebehla pred šiestimi rokmi. Nepracujem, som na invalidnom dôchodku, neprežívam takmer žiadny stres. Je pravdou, že mám obdobia, keď mám problém ráno skoro vstávať. Niektoré dni spím 10 až 12 hodín. Alebo, keď som štyri hodiny v meste, prídem domov hrozne unavená a musím si na hodinku, dve ľahnúť. Jednoducho nie som dosť výkonná, ale inak sa cítim v poriadku bez schizofrénnych príznakov. Nemám žiadne halucinácie ani bludy. Dlhodobo sa cítim dobre.
Prakticky som bola so svojou liečbou i chorobou zmierená. Mám však pocit, že akosi strácam samu seba - citovo som oploštenejšia, často utiahnutá sama do seba, zanechala som mnohé záľuby, som menej komunikatívna než kedysi... Stotožnila som sa s tým že som chorá, avšak ubíja ma to vnútorne, napr. takmer nemám potrebu plakať a ani veselá veľmi nebývam, čo sa mi tiež zdá byť nenormálne. Som akási moc upokojená, tie moje nálady sú v jednej rovine, jediný intenzívnejší pocit, ktorý občas mám, je pocit únavy. Je to dôsledok liekov, že strácam samu seba?
Je psychotická porucha na celý život? Dá sa z nej vyliečiť? Je potrebné brať neustále antipsychotiká, aby sa epizódy choroby nevracali? Tieto otázky mi víria v ostatnej dobe v hlave. Chrobáka mi do hlavy nasadilo zhliadnutie troch dokumentárnych filmov režiséra a bývalého psychoterapeuta Daniela Macklera (Otevřený dialóg, Let na zlámaných křídlech a O vysazovaní psychiatrických léku), v ktorých sa hovorí, že existujú pacienti, ktorí fungujú bez antipsychotík a v niektorých krajinách sa darí schizofréniu úspešne vyliečiť aj bez nich. Je to úplne iný pohľad na liečbu psychóz s akým som sa doteraz stretla. Dalo mi to novú nádej, nádej, že možno to nie je na doživotie. Avšak, kedy je ten čas, keď je vhodné postupným znižovaním dávok lieky vysadiť. Je to vôbec u nás na Slovensku možné? Pretože v iných krajinách mnohí, čo lieky vysadili majú podporu odborníkov – psychiatra, psychológa, sociálnej sestry i rodiny. Je však pravdou, že nie všetky pokusy o vysadenie psychofarmák sú úspešné. V lepšom prípade sa pacient vráti z polcesty na pôvodnú dávku, v horšom prípade nastáva relaps. Obe skúsenosti už mám za sebou. Raz som znížila antidepresíva, prišla depresia a ja som sa musela vrátiť na pôvodnú dávku. Raz sme zas vysadili antipsychotiká, ktoré mi spôsobovali negatívne vedľajšie účinky. Fungovala som päť rokov bez antipsychotík, no potom prišla ďalšia epizóda a ja som musela byť znova hospitalizovaná. V nemocnici mi lekári povedali, že chybou bolo, že som žiadne antipsychotiká nebrala. Avšak ďalšie dva roky som antisychotiká brala a napriek tomu prišli ďalšie relapsy. Klasiem si teda otázku: „Tak ako to je? Zabraňujú vôbec antipsychotiká ďalším epozódam?“
Nedávno sa mi podarilo s mojou psychiatričkou dohodnúť, že dávku antipsychotík znížime o tretinu, no občas som na vážkach a mám z toho obavy, pretože je tu riziko, že keby prišiel ďalší relaps, s rastúcim počtom epizod a vyšším vekom sa vraj prognóza zhoršuje. Podarilo sa mi presvedčiť i rodinu, ktorá bola spočiatku zásadne proti, no dnes sa pýtam samej seba: „Nechcem priveľa? Nepadnem hlbšie?“ A tak zháňam informácie. O skúsenostiach s inou ako medikamentóznou liečbou sa u nás žiaľ hovorí a píše málo. Preferuje sa liečba liekmi, často doživotná.
