Prvé, čo mi psychiatrička poradila bolo to čo napadlo i mne - odosobniť sa. A vôbec radšej veľa nerozmýšľať. Skúsiť meditovať, odložiť niektoré myšlienky a nezaoberať sa nimi. Myšlienky sú balast. Mnohé zbytočne zanášajú našu myseľ.
Vtedy ma napadlo, že v ostatnej dobe som čítala (napr. Eckhart Tolle - Sila prítomného okamihu, Michael A. Singer -Odpútaná myseľ...) o tom, že tá, čo myslí, ten hlas v mojej hlave, to nie som ja. Ja som tá, čo pozoruje, čo myšlienky vníma. Je to zaujímavý poznatok. Je to istá forma odosobnenia sa. Myšlienky sa v našej mysli pohybujú nezávisle od nás. My ich len pozorujeme. Nie sme mysliteľmi, tvorcami našich myšlienok, sme ich pozorovateľmi. Dôležité je nestotožňovať sa so svojou mysľou, s naším vnútorným hlasom, s nedobrovoľným vnútorným monológom, ktorý môže viesť až k šialenstvu a deštrukcii.
Ak si uvedomím vyššie uvedené a pozriem sa do svojej minulosti, napr, na môj prvý stav šialenstva, ktorý bol podľa mňa najsilnejší a najemotívnejší, tak musím priznať, že som fakt vtedy prepadla svojej mysli. Premýšľala som takmer bez prestávky vo dne i v noci Ani spať som nedokázala. Moja myseľ neoddychovala. Produkovala rôzne teórie, obavy, úzkosti. Opantal ma strachu. Najhoršie na tom bolo, že som týmto myšlienkam uverila a rozvíjala ich: „Čo by bolo, keby..., čo bude, keď..." Tak som pomaly strácala samu seba. Pridali sa nepríjemné pocity, únava, nedostatok energie. Už som to nebola ja. Bola som už len kôpkou nešťastia. Nedokázala som si udržať odstup, nadhľad nad tým, čo moja myseľ produkuje. Pohltil ma hnev a ľútosť nad udalosťami, čo sa diali. Nevidela som východiská. Chytala ma panika a svoj vnútorný hlas som poslúchala na slovo. Pritom, keď som nevládala, vo svetlých chvíľkach, som sa snažila relaxovať, napr. sledovať svoj dych, spomaliť nádych a výdych alebo sa sústrediť na modlitbu. No, buď som to robila zle alebo to nestačilo. Zbláznila som sa. Stratila som kontakt s realitou. Aj ďalšie ataky spúšťali myšlienky a pocity napätia, nepokoja, ktoré ma ovládli. Neboli až také dramatické ako ten prvý, no každý z môjho blízkeho okolia, občas i vrátane mňa, sme vedeli, že sa rútim do záhuby, že si sama nepomôžem, že potrebujem odbornú pomoc.
Aké jednoduché a zároveň náročné. Stačí zostať pozorovateľom. Nikdy neprekročiť tú čiaru, ktorá určuje odstup od svojich myšlienok, ktorá je hranicou medzi mysliteľom a pozorovateľom. Selektovať a niektoré myšlienky si nevšímať. Nevenovať im pozornosť. Nenechať sa oklamať vnútorným hlasom. Nenechať sa strhnúť dravou riekou myšlienok, zostať radšej na brehu.
