Akoby som videla svojho otca. Tiež vždy pedantne urovnal pôdu a pripravil políčka na zeleninu. Bol pracovitý.
Aj mama s obdivom spomínala ako v prvých rokoch manželstva ešte po robote odchádzal na stavbu a tam neraz i sám pomaly, postupne robil, čo bolo treba. Samozrejme veľa mu pomohli i jeho traja bratia a otec.
Všetkých však spájala jedna neresť - radi si vypili. Mama neraz spomínala ako sa jej pred svadbou jedna staršia žena pýtala:
„Všetci pijú, nebojíš sa, že bude aj on?"
Ona mu však verila. Otec bol iný. Vedel kedy má dosť. Pil s mierou. No do krčmy chodil rád. Pozhovárať sa, prečítať noviny, zahrať s kamarátmi biliard. Boli obdobia, keď si tam nedal ani pivo. Popíjal malinovku a za výhru v gulečníku nám nosil domov cukríky - také tie arašidy v čokoláde.
Ako sme však my so sestrou rástli, otec chodil na pivo čoraz častejšie. V krčme sa zastavil hneď po práci, mal to po ceste. A potom po krátkom oddychu doma a nejakej tej práci, navečer znova odchádzal na pivo.
Zlom nastal, keď sa mu v práci stal úraz a on s dochrámanou rukou maródil trištvrte roka. Čo robiť celé dni doma? Čoraz viac času trávil v krčme. A po rekonvalescencii sa alkohol stal jeho nerozlučným druhom.
V puberte som veľmi zle znášala jeho popíjanie. Neraz som mu odvrávala, bola som drzá. Nie, on nám nikdy neubližoval a ani nerobil hanbu. Len pred našimi očami sa menil. Nič ho už nebavilo, nič ho nenapĺňalo. Hoci bol zručný remeselník, prestávok „na pivo" medzi prácou pribúdalo. Stal sa z neho alkoholik.
Alkoholik, ktorý síce nestrácal rovnováhu, nebil ženu, deti, nerobil doma bordel. Iba jeho pohľad strácal na živosti, bol čoraz mútnejší:/
