Nastúpila staršia pani s paličkou. Veľmi pomalým, ale rozhodným krokom zamierila k voľnému sedadlu v strede vozňa.
Na električke sa zavreli dvere, ale stále sa nehýbala. Po chvíli sme sa začali znepokojene obzerať. Nechápali sme, prečo stojíme.
Vtom sa z reproduktora ozvalo: "Pani, ktorá nastúpila ako posledná, prosím sadnite si, aby sme mohli vyraziť."
Neuveriteľné! Vodička videla pani s paličkou v spätnom zrkadle a uvedomila si, že keby sa električka rozbehla, mohla by spadnúť. Tak čakala, až si sadne.
My ostatní, dovtedy uzavrení sami do seba, sme sa na seba začali usmievať - akoby sme si všetci až v tom okamihu uvedomili prítomnosť iných ľudí okolo seba.
Pri tej istej ceste asi o desať minút neskôr:
Električka neočakávane zastavila na pol ceste medzi dvoma zastávkami. Otvorili sa predné dvere a vodička zakričala smerom von:
"Ale už aj si daj tú čiapku! Len počkaj, až prídem domov!"
Zmätene som sa dívala, čo sa to deje. Vtom som uvidela po chodníku kráčať asi osemročného chlapca. Pôvodne držal v ruke čiapku, ale teraz si ju rýchlo naťahoval na hlavu. Mal smolu, že jeho mama pracuje ako vodička MHD. Koho by napadlo, že mamina električka pôjde okolo práve vtedy, keď si on nepovolene vykračuje bez čiapky? Bola síce zima, ale keď spolužiaci tiež chodia bez čiapky...
Na ďalšej zastávke som vystupovala. Až ma zamrzelo, že nejdem ďalej, ktovie o čo som ešte prišla.
PS:
Asi si mnohí povedia: príspevok so zimnou témou teraz, v júni? Vysvetlenie je jednoduché - cez zimu som ešte neblogovala.
