Ján Hološ
Osudová
bezsenný prvý tanec, osudová.
Neviem, či to poznáte, ten pocit, keď z ničoho nič na vás príde nostalgia, máte pocit, že to de´ja vou, ktoré sa vám rozlieha po tele a po hlave sa vás zmocnilo a nechcete a nemôžete proti tomu nič podniknúť. Počúvate skladbu vami nepočúvanú už dlhú dobu a odrazu, ani neviete ako, sa vám pred šedou kôrou začnú premietať pocity, ktoré ste už určite začili. Nebránite sa. Nebojíte sa. Dnes som sa stal obeťou podobných pocitov. Niekedy som písal poéziu. Musel som sa dnes ku nej vrátiť.