Z prirodzeného práva autorom žiadne takéto práva k ideám nevyplývajú. Samotné idey totiž nemožno vlastniť. To, čo autorské zákony robia je, že takéto umelé práva alebo výsady vytvárajú a udeľujú autorom z titulu štátnej moci. A keďže so samotnými ideami je nemožné disponovať, nakladať ani obmedzovať nakladanie s nimi, ale vždy len s ich fyzickými nosičmi, ktoré sú inak subjektom prirodzených vlastníckych práv ich pôvodných vlastníkov, autorské práva sú vlastníckymi právami nie k ideám, ale k ich nosičom. Teda autorské zákony v skutočnosti autorom nepriznávajú vlastníctvo nehmotných ideí (aj keď sa tak tvária), ale na základe rôznych umelých, štátnou mocou vymyslených a uplatňovaných pravidiel odnímajú pôvodným vlastníkom časť prirodzených vlastníckych práv k hmotným nosičom informácií (vrátane ľudskej mysle) a prideľujú ich autorom ideí, ktoré sú na týchto nosičoch zachytené.
Štátna moc teda doslova kradne súkromné vlastníctvo a prideľuje ho niekomu inému. Jedným z mechanizmov, na základe ktorých k týmto krádežiam dochádza, je napríklad kopírovanie informácie a aplikácia autorských zákonov naň. Fyzický potenciálny nosič informácie, pôvodne v súkromnom vlastníctve jeho vlastníka, je kopírovaním modifikovaný takým spôsobom, že sa stáva nosičom nejakého autorského diela. Štát ho v tomto momente ukradne vlastníkovi a pridelí jeho čiastočné vlastníctvo autorovi diela na ňom zachyteného. Od tohto momentu už nesmie pôvodný vlastník nakladať so svojím majetkom akýmkoľvek spôsobom ako doteraz, pretože jeho súkromné vlastníctvo mu bolo štátom ukradnuté. Kopírovanie, alebo lepšie povedané uplatňovanie autorského zákona naň, je teda v určitých prípadoch krádež nosiča skopírovanej informácie jeho pôvodnému vlastníkovi štátom.
