Nakoniec som teda z tej postele vyliezol, nechal som si na hlavu nasadiť čiapku, chňapiť sa za ruku a odviesť do kostola.
Matka ma posadila do lavice a vrhla na mňa výstražný pohľad. Vedel som, že mi ním hovorí “ak znova začneš prstami bubnovať po operadle alebo si pospevovať popod nos, bude zle.” Radšej som sa teda obzeral okolo seba. V kostole bolo prítmie a na podlahe som si všimol zrniečka ryže, ktoré tam ostali z včerajšej svatby. Bolo ich tam riadne veľa, ale nebolo ich moc dobre vidno... Okrem toho som si všimol našu susedu, pani Lewisovú, ktorá práve vchádzala do kostola. Nezaujato som sledoval, ako prechádza pomedzi lavice, keď sa z ničoho nič šmykla na ryži na zemi a vyvalila sa rovno naprostred uličky.
Asi som sa nahlas zasmial, lebo som zacítil rýchle a dobre mierené zaucho od matky. Niektorí ľudia pred nami sa otočili a krútili hlavami, na druhej strane kostola som si ale všimol jedného chlapca, ktorý sa tiež škeril... vedel som, že sa volá John, ale nekamarátili sme sa. Škoda, vyzeralo, že by s ním mohla byť celkom zábava.
Omša nebola moc zaujímavá, ale našťastie netrvala dlho. Keď sme boli s matkou na odchode, zbadal som Eleanor. Vstávala z lavice a mierila do uličky. Matka sa zarozprávala s pani Lewisovou – myslím, že sa ju snažila nepriamo presvedčiť, že nie celá naša rodina je taká škodoradostná ako ja – a ja som vďaka tomu mal čas sledovať práve Eleanor.
Nikdy s ňou nikto v kostole nebol, všade chodila sama. Aj dnes bola sama, ale tvárila sa, že je všetko v poriadku a že vôbec nie je smutná. Každý si ale myslel, že smutná je; ľudia niekedy dokonca hovorievali, že Eleanor na verejnosti nosí veselú tvár, ktorú doma ale odkladá v pohári pri dverách, a za nimi je len osamelosť... V každom prípade, ako teraz kráčala po uličke, pomaly sa zohla a začala zbierať zrnká ryže zo zeme. Nazbierala celú hrsť a vložila si ich do vrecka na šatách. Znova sa zohla, a začala zbierať ďalšie. Rozmýšľal som, na čo jej budú a čo s nimi bude robiť... bolo to zvláštne. Matka sa ale medzičasom dorozprávala s pani Lewisovou, a keď si všimla Eleanor a jej čudnú zábavu, rýchlo ma potiahla za ruku a vyviedla von z kostola.
Ja som ale na Eleanor so zrnkami nezabudol, napísal som si to i do zošita z angličtiny, za čo som síce dostal ďalšie zaucho, ale až tak mi to nevadilo.
*
Spomienka ostala živá i po rokoch. To už ma ale nikto do kostola nevodil. Matka bola mŕtva a ja som nemal dôvod chodiť tam sám. Ale to zase neznamenalo, že by som sa v končinách, v ktorých kostol stál, nikdy neobjavoval... popravde som tam bol skoro stále. Myslím, že to mohlo súvisieť s tou príjemnou krčmičkou, ktorá bola rovno vedľa...
Tam som sa vlastne zoznámil aj s Johnom – s tým, ktorého som zvykol vídavať v kostole. A mal som pravdu, bola s ním zábava. Tiež zvykol prstami bubnovať po operadle a pospevovať si popod nos... ja som inak takto celkom dobre hral na gitaru a časom som sa pridal k jeho hudobnej skupine. Ale ten názov, panebože... Quarrymen, no, lámači kameňa. Fakt skvelé. Dúfal som, že vymyslíme niečo lepšie, lebo, priznajme si, nedalo sa čakať, že v modernom roku 1958 s takýmto divným názvom niekto urobí dieru do sveta...
V tom čase bol Liverpool plný šťastných a roztopašných ľudí, ale nedalo sa to povedať o všetkých. Tak, ako Eleanor, mi v mysli utkvel ďalší zvláštny a smutný človek.
Pri kostole bola fara a v nej bolo vídať otca McKenzieho. S nikým sa nebavil, neustále bol dnu, sám, a donekonečna upravoval svoje kázne. Museli byť skvelé, tie jeho kázne, i keď ja som to samozrejme posúdiť nevedel, lebo až do krčmičky ich počuť nebolo. Hovorievalo sa ale, že otec McKenzie nedokáže nadviazať kontakt s ľuďmi, jeho kázne dovedené k dokonalosti sa od nich vraj odrážali ako dažďové kvapky od skla. Podivuhodný človek... občas sme ho v noci vídavali cez okno, ako si sám štopká ponožky. Bol to zvláštny pohľad, otec McKenzie ale vyzeral, že mu je ukradnuté všetko a všetci.
My sme však mali svoje problémy. Vlastne každý mal svoje problémy a nemal čas sa zaoberať všetkými osamelými ľuďmi okolo... naše problémy ale boli seriózne. Hlavne teda s tým menom skupiny. Chvíľu sme hrali pod názvom “Johnny a mesační psi”, ale to bolo snáď ešte príšernejšie než Lámači kameňa. Potom sme sa premenovali na “Dlhý John a chrobáci” a nakoniec sme to skrátili len na Chrobákov. To nebolo zlé, podľa mňa. Zdalo sa mi, že by to celkom mohlo vyjsť.
*
A fakt je, že ono to vyšlo. V šesťdesiatom piatom sme boli na koni a darilo sa nám. Všetci štyria sme boli spokojní, cestovali sme, koncertovali, a nosili parádne moderné účesy. Inak, tuším, že to bolo zhruba v tomto čase, kedy sa Johnovi začali páčiť Aziatky. Neviem prečo. Neskôr sme sa kvôli tomu dokonca aj vydali na cestu do Ázie. John síce tvrdil, že to je preto, že sa zaujíma o mystiku a východné náboženstvá, ale ja som vedel svoje.
Občas sme ale samozrejme zašli i domov do Liverpoolu. Vždy som sa tam rád vracal, ale veci sa i tam menili, a nie vždy v dobrom smere.
Keď som sa zhruba v polovici šesťdesiateho šiesteho vrátil domov, dozvedel som sa, že Eleanor zomrela. Naposledy vydýchla vraj v kostole, presne v tom, kde som ju každú nedeľu stretával, kde zbierala zrniečka ryže, kde som chodieval so svojou matkou, a kde som vídal i Johna, a, áno, presne v tom istom, kde kázal otec McKenzie.
Na pohreb jej vraj nikto neprišiel. Nikto si na ňu nespomenul, ani počas jej života, a ani po jej smrti. Pochovali ju aj s jej menom do zabudnutia.
Otec McKenzie s pohrebom teda zrejme nemal moc práce. Nepríjemnej povinnosti sa zbavil rýchlo, a hneď sa vrátil do svojej vlastnej samoty.
Rozmýšľal som o nich, o oboch, popri tom, ako som prstami bubnoval do kláves piána. Spomenul som si na svoju poznámku o Eleanor a ryži v starom zošite z angličtiny, i na otca McKenzieho a jeho ponožky... Čo keď by som sa predsa len mal zaoberať osamelými ľuďmi naokolo...? Ja by som bol asi tiež osamelý, keby Lindy zrazu z ničoho nič nebolo. Nedalo by sa ju nahradiť len tak hocikým, nejakou mladou modelkou alebo kým... Osamelí ľudia, odkiaľ sa beriete? A kam všetci patríte, čo?
Spod prstov mi začala vychádzať melódia.
- John, mám nápad na pesničku!
- Nejaká moc smutná, nie?
- Áno, ale aj také treba... Nazveme ju Eleanor Rigby. A venujeme ju všetkým osamelým ľuďom.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
(Pozn. aut.: Táto "črta zo života známej osobnosti" vznikla v rámci tvorivých dielní, ktoré sú súčasťou môjho štúdia žurnalistiky)
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Eleanor Rigby
(Paul McCartney + John Lennon)
Ah, look at all the lonely people
Ah, look at all the lonely people
Eleanor Rigby picks up the rice in the church where a wedding has been
Lives in a dream
Waits at the window, wearing the face that she keeps in a jar by the door
Who is it for?
All the lonely people
Where do they all come from?
All the lonely people
Where do they all belong?
Father McKenzie writing the words of a sermon that no one will hear
No one comes near.
Look at him working, darning his socks in the night when there's nobody there
What does he care?
All the lonely people
Where do they all come from?
All the lonely people
Where do they all belong?
Ah, look at all the lonely people
Ah, look at all the lonely people
Eleanor Rigby died in the church and was buried along with her name
Nobody came
Father McKenzie wiping the dirt from his hands as he walks from the grave
No one was saved
All the lonely people
Where do they all come from?
All the lonely people
Where do they all belong?
