Od samého šťastia sa hompáľali vo vetre, veselo blikotali a osvecovali dvor, dom i kúsok ulice pred ním. Spolu so svetlami sa tešil i napadaný sneh, pretože sa v ňom odrážali farby svetiel. Vďaka nim nebol biely. Možno to neviete, ale sneh má odjakživa jeden veľký sen - byť farebným. Vďaka svetlám sa mu tento sen plnil každú noc. Samozrejme, cez deň boli svetlá vypnuté a sneh mal svoju typickú bielu, no akonáhle začal večer, mohol byť konečne modrý, zelený, červený, žiarivý i blikotajúci zároveň. A spolu s ním aj vločky, ktoré okolo svetiel poletovali.
Vianočné svetlá teda veselo blikotali radosťou. A tiež sa tešili, keď na ulici pred domom ľudia na chvíľu prerušili prechádzku, postáli a obdivovali hru farieb.
Jedného večera sa však svetlá nezažali. „Čo sa deje?“ čudoval sa sneh. A čudoval sa aj na ďalší večer, a potom na ďalší a ďalší. Svetlá jednoducho prestali svietiť. Sneh bol z toho taký smutný, že sa postupne všetok roztopil.
Svetlá boli tiež veľmi smutné. Nechápali, prečo stratili schopnosť po nociach svietiť aspoň ľuďom pre radosť. Radosť však mali vtáčiky, ktoré na svetlách sedeli a hompáľali sa v teplom vánku. Svetlá boli od ich nôžok celé špinavé. Hoci začalo často pršať, boli tak dobre ukryté, že ich dážď neumyl. Svetlá chvíľu tajne dúfali, že by mohli svietiť aspoň pre dažďovú vodu v kalužiach, ale kdeže. Tá sa, na rozdiel od snehu, vždy veľmi ponáhľala a počas dňa niekam zmizla.
Zasa sa však pri nich začali zastavovať ľudia. Ukazovali na ne prstom a vraveli: „To sú ale zbytočné svetlá. Načo tu stále visia? Veď nie sú Vianoce. A sú také škaredé, takto vypnuté.” Vianočné svetlá už vedeli, že nikomu radosť nenosia. Boli špinavé, opustené, cítili sa nanič. Celý deň im bolo veľmi teplo a v noci ticho závideli hviezdam a Mesiacu, ktoré svietili miesto nich.
Ale to najhoršie ich ešte len čakalo. Raz odkiaľsi prišiel silný vietor. Deň čo deň kmásal svetlami. S vetrom prišiel aj dážď. Vietor ho fúkal priamo na svetlá. Voda z nich kvapkala ako kvapkajú slzy z očí. Dokonca nastali hmly, a to také husté, že svetlá celý deň nedovideli ani na ulicu. Nemohli tak uzrieť ľudí, ktorí čoraz častejšie chodili okolo domu s vianočnými dekoráciami, stromčekmi a veľkými nákupmi. Z okolia sa začali ozývať vianočné piesne a koledy. Svetlám bola táto melódia známa, ale po takej dlhej dobe si nevedeli spomenúť, kde ju vlastne počuli.
A v tom… jedného večera okolo nich preletela vločka. A po nej druhá. A ďalšia. Čoskoro bolo všetko zasa pokryté snehom, ako kedysi. Svetlá pocítili takú obrovskú radosť, že sa zrazu z ničoho nič rozsvietili. Čím dlhšie a jasnejšie svietili, tým viac zabúdali na prežité útrapy. Pristavili sa prví ľudia, ktorí znovu obdivovali ich krásu. Vianočné svetlá, zocelené rokom skúseností, pochopili výnimočnú vzácnosť tejto chvíle, a svietili tak krásne a čarovne ako nikdy predtým.
