Kúsky z Vianoc v rozprávke #5/5 - O stratenom liste

Písmo: A- | A+

“Neplač, Janíčko, Ježiško na teba určite nezabudol. Možno je chorý alebo nestihol k nám prísť...” Rodičia sa márne pokúšali utíšiť syna, ktorý si pod stromčekom tento rok nenašiel žiadne darčeky a veľmi kvôli tomu nariekal.

Jankovi sa pri pohľade na prázdne miesto pod stromčekom neprestávali rinúť slzy z očí. Veril, že mu Ježiško prinesie všetky tie drobnosti, na ktoré celý rok myslel a na začiatku decembra ich poctivo spísal do úhľadného listu. List sa však asi stratil a tak sa Ježiško nedozvedel, čo si Janko potajme želal. 

Akonáhle sa sviatky skončili a začal nový rok, ocko sa s Jankom pustili do pátrania po liste. Ockovou úlohou bolo zaniesť vianočný list po práci na poštu. Janko si bol istý, že to ocko musel nejako popliesť. Nenadarmo mama zvykla hovoriť, že má doma dve motovidlá, malé a veľké. 

Tak sa najprv vybrali pátrať na poštu, či sa nestratil tam a bol Ježiškovi vlastne odoslaný. Teta poštárka bola milá pani za okienkom, ale povedala, že poštu Ježiškovi nevedia vypátrať, pretože ide priamo do neba. A pred Vianocami posiela listy tak veľa detí a ich rodičov, že si vôbec nepamätá, či tu Jankov ocko vôbec bol. Janko veľmi zosmutnel. Teraz ani nevie, či sa jeho list Ježiškovi dostal. Teta poštárka si všimla, aký je smutný. Sklonila sa a so zásuvky stola vytiahla krásnu modrú čiapku s vyšitou žltou trúbkou. „Toto ti darujem,“ povedala, „a ty ju musíš mať na hlave vždy, keď budeš písať akýkoľvek list. Či už Ježiškovi alebo kamarátom. Takto ty ani tvoj ocino nikdy nezabudnete, že list treba hneď po dopísaní poslať poštou“. Janko sa s rozžiarenými očami a úsmevom poďakoval za darček. Takúto poštársku čiapku určite nikto z jeho kamarátov nemá. Odteraz bude starým rodičom písať listy a pohľadnice každý týždeň, len aby si ju mohol nasadiť.

Ocko si vtom spomenul, že pred návštevou pošty sa chcel ešte zastaviť v obchode. Musia ísť skúsiť hľadať tam. Čo ak ockovi pri nákupe vypadol a niektorá z predavačiek ho našla a odložila? V obchode nebolo veľa ľudí a pri pultoch s kuchynskými potrebami našli pani vedúcu. „Nenašli ste môj list Ježiškovi?“ spýtal sa Janko. Pani vedúca prestala dokladať tovar a prekvapene pozrela na Janka. Ocko vysvetlil, že možno pred Vianocami stratil Jankov list niekde tuná v obchode. Pani vedúca pokývala hlavou, že odvtedy bolo v obchode veľa zákazníkov, a určite by si niekto všimol obálku na zemi. “Počkajte, idem sa spýtať kolegýň, či im náhodou niektorý zo zákazníkov neodovzdal list“, povedala a odišla. Po chvíli sa vrátila a krútila hlavou, že nie, žiadny list tu odložený nemajú. Janko si povzdychol a chcel odísť preč, ale pani vedúca ho zastavila. „List síce nemáme, ale pozri, čo pre teba mám. Ostala nám posledná a určite ju teraz, po Vianociach, nikto nekúpi,“ povedala pani vedúca a dala Jankovi nádhernú bielu šálku s obrázkom vianočného stromčeka. Janko sa veľmi potešil, pretože vlastnú detskú šálku si dávno rozbil a odvtedy musel piť čaj z obyčajnej bielej. Táto šálka bola veľká, ťažká, dospelácka a úžasne farebná. Nadšený ju vzal a chcel ísť domov, ale ocino povedal, že ešte sa môžu zastaviť u neho v práci, pretože tam trávil celý deň predtým, než odišiel na poštu, a list môže byť aj tam. 

V kancelárii sedel ockov kolega Martin a usilovne pracoval na počítači. Akonáhle sa dozvedel, čo sa stalo, nechal všetko tak a pomáhal hľadať stratený list. Prehľadali zásuvky, popresúvali zakladače, pozreli dokonca i koše, či tam list náhodou ockovi nevypadol alebo sa nezatúlal medzi nepotrebné papiere. Medzitým sa Martin s Jankom pustil do reči. „A čo bolo v tom liste?“ spýtal sa Martin. Janko prezradil, že jeho najväčším snom bolo dostať lego pretekárskeho auta. Martin sa len pousmial, pretože ako dieťa sa tiež veľmi rád hrával s legom. Dokonca mu aj doma nejaké nepoužívané ostalo, keďže už mal obe deti na vysokej škole. Pozval Janka k nemu sa niekedy prísť sa zahrať, s čím Janko i jeho otec nadšene súhlasili. 

Odvtedy uplynulo niekoľko týždňov a blížili sa sviatky Veľkej noci. Janko konečne doskladal obrovské pretekárske auto z lega, ktoré dostal len tak do Martina. Hrdo a s úsmevom v očiach si nasadil poštársku čiapku, upil čaj z vianočnej šálky, ktorú používal deň čo deň, a začal písať veľkonočné pohľadnice starým rodičom, pani vedúcej do obchodu, tete poštárke i Martinovi. Od dverí ho pozoroval otec a uvedomil si, že jeho syn dostal oveľa viac darov, ako si mohol v stratenom vianočnom liste vôbec želať.

Skryť Zatvoriť reklamu