Tak čakal som na to pravidelné vchádzanie do čakárne a nie a nie sa dočkať. Prešla pol hodina, dvaja ľudia z ordinácie aj vyšli, ale sestrička stále nie. Už aj ostatní čakajúci začínali byť nervózni. Po trištvrte hodine som zaklopal. Dosť rázne. Prvá otázka od sestričky bola...Kto klopal? No a ja hovorím, že ja. Aj by ma asi ohriakla, ale hneď som pokračoval, že čakám na to pravidelné vchádzanie do čakárne a neviem sa dočkať. Pochopila, že v tomto so mnou nepohne, a tak ostalo pri tom, že sme to v kľude vybavili. Akurát, že ostatní čakali ďalej a dvere sa za mnou zabuchli. Kedy sestrička vyšla potom, to už neviem. Sám sa čudujem, že som vydržal toľko čakať. Včera som tri hodiny čakal u lekárov, a tých produktívnych minút strávených vyšetrením bolo asi 10 minút. Klasický obraz. Ale nie je to o našom zdravotníctve, je to o našich ľuďoch, o takých istých Slovákoch ako som ja.
Akurát stále nechápem prečo si robíme zle? Prečo máme z toho radosť? Prečo sa chceme nad tých ľudí, ktorí sú na nás odkázaní vyvyšovať a dať im pocítiť, že sú na nás závislí? Keď teraz vidím tieto otázky, tak vidím, že sú nezmyselné, banálne a vzhľadom na naše charaktery veľmi ťažko riešiteľné. Stále najprv pozrieme susedovi do dvora, to skomentujeme a svoj bodrel nevidíme.
Čím som starší, tým menej chápem, prečo si teda robíme zle?
...a just zaklopem aj nabudúce (keď zasa sestrička nevyjde).
...ale aj to je jeden z dôvodov, aby som ostal zdravý :)
