patrik horník
Naša športová sobota
Dosť upršaná, trochu slnečná ale fajn. Na Myjave sa konala kopaničiarska desiatka, tak sme si to nenechali ujsť, ja som síce nebol, ale náš Samko sa tešil už dva dni. A večer sme mali na pláne ešte futbalový zápas.
Ahojte, zdravím Vás. Vďaka za návštevu.Pekný deň vždy a všade :). Zoznam autorových rubrík: všednosti, nevšednosti, snár, po víkende, príroda, rodinka, trošku vážne, trošku nevážne, Súkromné, Nezaradené

Dosť upršaná, trochu slnečná ale fajn. Na Myjave sa konala kopaničiarska desiatka, tak sme si to nenechali ujsť, ja som síce nebol, ale náš Samko sa tešil už dva dni. A večer sme mali na pláne ešte futbalový zápas.

Je 17. kilometer a ja si hovorím, že je to celkom dobré. Je 30. kilometer a ja si hovorím, že mohlo to byť aj lepšie, ale aj horšie. Je 40. kilometer a ja si hovorím, že už to horšie nemôže byť, ale do cieľa prídem aj keby čo bolo.

Taaak vyše štyri roky som sa tu neukázal, naposledy to boli 2 roky, neviem, kam to takýmto štýlom povedie, nabudúce to bude 8 rokov ach jaj, ale však nič sa nestalo. A možno to bude len jediný výstrel do jesene.

Neklopte! Známy oznam, ktorý visí asi všade. Včera som si išiel po zdravotnú kartu, kde ma čakal tento oznam. - Neklopte prosím. Sestrička pravidelne vchádza do čakárne. - a rukou dopísané - Platí aj pre tých, ktorí si prišli po kartu, alebo ju prišli vrátiť.

Voliť som nebol iba raz, v roku 1998, mal som čerstvých 18 rokov, a teda vôbec som v podstate nevedel, kto je kto a kto čo chce. Medzitým prešlo pár rokov a zakaždým som bol voliť, a práve nastal čas, keď zasa nepôjdem, preto by som chcel aspoň niektorým poďakovať, za to, že nepôjdem....

Dnes ráno, tak ako každý iný deň som išiel autom do roboty. Pri pohľade z okna mi to až tak jedno nebolo, lebo pozerám, že zas sneží, tak sa len pripraviť psychicky na cestu...

Včera ráno som nastupoval do auta a tu zbadám, že jedno stretávacie svetlo nesvieti. Keďže chcem byť zodpovedný vodič, tak v mraze -15 si kasám rukávy a poďme na to.

Každý sa vyjadruje o všetkom. Začalo to niekedy v jaskyniach, keď tlupa nebola spokojná s náčelníkom, zvolenými pravidlami, či zakladaním ohňa. Cez feudálne časy a sťažnosti na panskom, prešli naše sťažnosti do tovární a časom do rôznych JRD-čiek, či ZŤS-iek. Pred viac ako dvoma desaťročiami tieto sťažnosti skončili na ulici. Znova sa dnes sťažnosti dostavajú do ulíc, ale už to nie je také ako niekedy a ani asi nebude. Už niekoľko rokov nám slúži na sťažovanie internet a asi najobľúbenejšou je forma blogu. Sťažujeme, sťažujeme, sťažujeme...niekto oprávnene, niekto alibisticky, ale nenájdeme tu jeden blog, kde by sa niekto nesťažoval...

Dnes už netreba niekomu vysvetľovať čo je skype. Približne 10 rokov dozadu, to bolo potrebné vysvetľovať mne, ale dnes už aj malé dieťa vie, čo je to skype...už aj môj syn...

Dobre naplánovaný pracovný program sa rúca hneď na začiatku, už príchodom do práce. Hneď od začiatku a neplánovane začínam improvizovať vo svojom programe...

Žijem si v tichej nevedomosti. Netrápi ma veľa problémov Slovenska, nieto ešte sveta. Jednoducho ignorujem všetky možné publicistické relácie vrátane televíznych novín. Žijem v podstate v prekrásnom štáte, ideálnom svete, tom vonkajšom, čo sa týka vnútorného, kauzám sa nevyhnem...

Fičíme na Bambuľke. Áno už to tak bude, je to nadčasový seriál, na ktorom žijú aj dnešné deti. A priznám sa, kým Samko fičí na Bambuľke som spokojný...

Fotenie a video. Snažím sa zachytiť synove pokroky, pamätné situácie, či len obyčajné dni. Jediný problém je v tom, že on sa snaží ovládať inštrumenty slúžiace k tomuto účelu.

Neustále som masírovaný najrôznejšími informáciami. A priznám sa, väčšinou dobrovoľne. Knihy, časopisy, filmy, dokumenty, hudba. Dávajú mi tisíc rád na prežívanie rôznych situácií, prostredníctvom nich sa dozvedám o veciach, ktoré som už pozabudol, alebo o ktorých som netušil. Ale hlavne ma dokážu veľmi ľahko ovplyvniť....

V decembri to boli dva roky, čo som sa stal ocom, okom, tatom, tatikom a pod. Ale nie, neprešlo to ako voda, ide to tak normálne 365 dní do roka. Stále nové veci, ktoré si ja ani neuvedomujem, ale upozorňujú ma moji známi, že malý už zasa podrástol, že už vie povedať to či tamto, že už dokáže aj zas čosi viac.

Citujem: „Ako každý rodič, práve si objavil, že malé deti dokážu viac ako my dospelí. Ver tomu, že keď vyrastie, nebude sa mu chcieť vyvinúť toľko nadľudského úsilia na dosiahnutie svojho cieľa. Deti v jeho veku sú úžasné - zvládnu toho toľko a majú toľko nevyčerpateľnej energie, že nám veľkým nezostáva nič iné, len ich obdivovať. Tieto chvíle jeho poznávania života a seba samého si nenechaj ujsť, lebo o niekoľko rokov sa pri spomienke na ne budeš usmievať presne tak prihlúplo ako ja teraz, keď som si pri čítaní tvojho príspevku predstavila svojich synov. Tak si to užívaj a vychutnávaj. Nič také krásne už vidieť nebudeš. Tak sa držte a kačke zdar!"...

Náš malý syn pred týždňom vyfasoval kačku. Takú žltú ušmudlanú, starú kačku. Štvorkolieskové odrážadlo. Pohyb zrazu dostal nový rozmer. Už sa nepohybuje len dvojnožky ale štvorkolesovodvojnožky. Otázky typu, kde je Samko, dostávajú nový význam.

Bolo leto v deväťdesiatom ôsmom. Na výšku ma nevzali, na nadstavbu chvalabohu áno. Dišputy o škole prebiehali na brigáde strávenej pri kosení trávnikov v tatrách. Áno, živili ma verejno-prospešné práce...

V nedeľu doobeda som prepínal kanály, keď tu zrazu na stv ma oslovila známa melódia. Vravím si, ak toto nie je Dežo, tak neuverím, že niekto iný. On písal hudbu pre Ďura Truľa?

Stále si vravíme, ach to je nezbeda, stále niekde niečo robí, čo nemá. Vie, že to nemá robiť, a predsa tam ide. Nepomôže ani upozornenie ani nič iné... Naozaj nič iné?? A čo ak nám chce niečo povedať?...