Gia sa premenila na slečnu v najlepších rokoch
Prvou úlohou bolo nájsť jej statného junáka. Keďže máme moderne nájdeného psa - via internet -, tak sme jej aj frajera hľadali cez internet a úspešne. Nádherná biela akita menom Aibo.
Človek by ani nepovedal, že naša Gia a Aibo je rovnaké plemeno, ale je, rozdiel je akurát v tom, že naša je dlhosrstá a Aibo krátkosrstý. Zavolali sme majiteľke, slovo dalo slovo a potom sme už čakali, kedy to príde. Matematický vyrátané to bolo, ale ešte sme čakali ako sa Gia začne správať a v pondelok to prišlo. Nebolo toho človeka, čo by ju nejak ukľudnil, vyhovel, či inak pomohol. Neustále zavýjanie, nepokoj a rozbíjanie drevenej bráničky za ktorou bola zavretá. Dokonca aj triesky lietali.
Reku moja, nastal náš čas (samozrejme, že hlavne Giin), tak sa musíš vyparádiť. Trošku sme ju na zadku podstrihli a na druhý deň už cesta za fešákom. Cesta prebiehala tak, ako sa dalo predpokladať. 30 kilový psisko vyteperený na mne komplet ako sa dá, ani párom volov by ste ju zo mňa nedostali. Konečne sme dorazili, kým som ešte nebol dorazený celkom ja. Vyšli sme von a vtedy sa im stretli pohľady. Romantika ako z Lovestory, aj telenovely sa môžu niekde strčiť.
Po piatich minútach veľmi rýchleho zoznámenia sa Aibo začal pred ňou natŕčať a ukazovať sa, aký je statný a nádherný. Robil všelijaké úskoky do strán a ... no jednoducho chlap, vidí, ženskú a stáva sa z neho majster sveta. Po chvíli začala na neho Gia skákať. Tak sme im dohovárali, že to má byť opačne, resp. nevieme či mu Gia neukazovala ako na to.
A potom sa zas Gia ukázala ako typická ženská. Stále mu s riťou okolo nosa chodila, mazlila sa k nemu, no keď on vynervovaný chudáčisko chcel na ňu vyskočiť s úsmevom mu ucukla.
Zoznamovanie sa akosi preťahovalo, a tak sme sa rozhodli, že ju necháme na noc. Možno pod rúškom noci čosi upečú. Ráno už manželka netrpezlivo volala, že čo a ako. Na naše prekvapenie majiteľka Aiba by si ju najradšej aj nechala :). Tak to fajn, myslíme si, ale či niečo bolo - techtle-mechtle, čoro-moro, džiga-džiga a pod. Na to sme dostali odpoveď, že asi áno, ale nie sú si istý, lebo o tretej ráno ich nechceli rušiť zapálením svetla.
Ešte spolu boli celý deň, tak hádam sa niečo naozaj podarilo. A keď nie, tak čo už. Ešte jej Aibo pred odchodom vyrobil žiarlivostnú scénu a mohli sme ísť. Zas som si vytrpel polhodinku s Giou na krku, a to doslova a do písmena.
Večer už bola nejaká smutná. Chýbal jej Aibo, ale bohužiaľ nič sa robiť nedalo. Takú skormútenú sme ju ešte nevideli. Tak hádam sa z toho vyspí, povedali sme si večer. Ráno, keď som išiel do roboty už ma čakalo vysmiate psisko, nie také od ucha k uchu, ale bola rada, že ma vidí a smútok už pomaly prechádzal.
Nuž tak sme prežili Giine navrávačky :).
