Jedného pekného dňa sme ako prváci na výške niečo varili. Inak to je kapitola sama o sebe - internátne špeciality, ale možno niekedy nabudúce. Takže v ten deň sa spravil osudný nákup, v ktorom bol aj náš hrdina MLIEKO. Mlieko klasické, ešte vtedy sáčkové, dnes neviem či ešte vôbec je (ráno som bol v tescu a nenašiel som také). Varilo sa v ten deň, varilo sa v ostatné dni, ale to mlieko stále ostávalo v chladničke. Raz pri nejakej veľmi slabej chvíľke sme si povedali, že načim by bolo aj trošku poupratovať, tak v rámci tej päťminútovky sme narazili na naše MLIEKO. Pozeráme naň a po záruke. Nuž vyhodiť!!! A vtedy si nás našla naša mladá bádavá vysokoškolská myseľ. Prečo nepreskúmať, koľko také mlieko v chladničke vydrží, čo to spraví z vôňou, čo to spraví s obalom? Všetci sme sa zhodli, že je to viac ako dobrý nápad.
A tak dni plynuli. Chladnička sa už vlastne ani neotvárala preto, aby sa z nej vybrali nejaké potraviny (keď v nej náhodou nejaké boli), ale skôr aby sa zhodnotil stav MLIEKA. To sa začalo chovať ako vesmír, začalo sa rozpínať. Jedinou prekážkou v rozpínavosti bol jeho sáčkový obal. Vďaka tomuto sáčku sme však mohli krásne sledovať túto jeho rozpínavosť. Po čase sa pridal aj nejaký zápach. Úprimne povedané vtedy nám vadil menej, ako to, že pomaly a isto v najbližšom čase rozpínavosti nezabráni ani obal. Okolo chladničky sme už chodili po špičkách. Návštevám sme najprv zakázali trieskať s dvermi a potom sme vyvesili tabuľku, nech nás kontaktujú na telefónnom čísle. Chladnička sa otvárala za všeobecného ticha a napätia v očiach. Pohľadmi sme hľadali samy seba a čakali čo bude, keď sa otvorí chladnička. Chýbala už len kvílivá melódia z psycha. Už to bolo na nevydržanie, a tak v jeden deň sme došli k vzájomnému konsenzu, že pokus treba ukončiť. Výsledok pokusu je jasný, čím staršie mlieko, tým slabšie nervy.
Ale to nie je len tak, vyhodiť takéto mlieko. Z izby bol vybratý človek, ktorému sa najmenej triasli ruky a bol z tohto všetkého najmenej vystresovaný. Najmenej však v tomto prípade neznamená, že by to bola zaručená výhra. Boli sme traja. Takže jeden otváral chladničku, jeden ju držal. Tretí prihovárajúc sa mlieku ho uchopil a pomaličky po milimetroch ho začal vyberať z chladničky. Vybratie bolo ukončené úspešne. Potom už len nasledoval prevoz do kontajnera, no len...Len tak to nebolo. Jeden išiel s mliekom. Druhý mu robil tesnú ochranku a varoval ho pred všetkými možnými nerovnosťami a zákutiami internátovej chodby. Tretí obhliadal terén a mal na starosti vyčistiť priestor od okoloidúcich. Takto pomaly sme sa dostali až ku kontajneru. Mierny odstup a mlieko už putuje miernym oblúkom dnu do kontajnera, urobíme ešte pár krokov dozadu a.....a dobre, že sme tak urobili. Nasledoval obrovský výdych, uvoľnenie a nekončiaci rehot nad našou blbosťou :). Večer sa šiel úspešný pokus zapiť.
Hodnotenie bolo jednoznačné, stálo to za to. A pomaly sme už rozmýšľali, čo by sme tak mohli vyskúmať nabudúce :).
