„Ahoj suseda"
„Ahoj" odvetí suseda načahujúc sa za jablkami na strome.
„Čo, zbierame jabĺčka?"
„No však je už najvyšší čas." Stále načahujúc sa za jablkami
„Tak budeme robiť štrúdľu?" pýtam sa tak trošku potmehúdsky
„Aj štrúdľa bude. Ja dávam vždy jablkový základ a ku tomu pridám na čo máme chuť. Ty ľúbiš štrúdlu?" od oberania sme sa dostali k názornému zobrazovaniu štrúdle, tak ako to len rukami ide.
„No a kto nemá rád štrúdľu?" zámerne dávam túto otázku očakávajúc pozitívnu odpoveď.
„No však to je pravda. A ty akú máš rád?" už sa nadychujem ale zbytočne, suseda pokračuje (tak ako každá správna suseda, ktorá vám dá nadýchnuť sa, ale vzápätí pokračuje vo svojom monológu ďalej :) ). „Ja robím na všetky spôsoby. Vždy jablkový základ a potom už podľa toho na čo máme chuť. Pridám mak, alebo orechy, alebo čo má napadne." Popritom stále názorne vyjadruje rukami, ako čo robí, ako to tam dáva a vyzerá to nehorázne živo. „A pre dcéru robím s grankom. Ona je taká granková. Vieš čo, však ja ťa zavolám, keď budeme robiť. Prídeš aj s Katkou a so Samkom na návštevu."
„Už nás tam máš, len napeč veľa, Samko zatiaľ nemôže, ale my jeme aj za neho :)." A viem, že je čas odísť, pretože sliny sa nekontrolovane tlačia von z úst. A ja idem domov práve taký hladný, že pred očami mám všetky štrúdle od našej susedy. A ešte keď viem, aká je to pekárka, resp. kuchárka, alebo kulinárka, ako len chcete (nemám v týchto pojmoch celkom jasno, bez bolesti priznávam :) ). Pravý dedinský koláč, taký len tak ľahko nedostanete.
A ja viem, že tú štrúdľu nemusím. Že sa vždy zastavím iba kvôli tomu pokláboseniu si so susedou. Stačí len tak na ulici, na pletky...o počasí, o zdraví, o živote, o deťoch, a tak, čo príde a čo je aktuálne. Akurát teraz ma napadlo, nikdy sa nebavíme o politike. No nie je nám dobre? :)
