V piatok začali novomestské trhy (mám na mysli NM nad Váhom). Atmosféru, ako už tradične sprevádzali stánky ponúkajúce všakovaké veci i neveci, sladkosti i slanosti, niečo zo starých remesiel sa tiež našlo, no a klincovalo to rozbíjanie dvier za účelom kúpy nových, či demonštrovanie predností všelijakých WS krájačov. A samozrejme nesieme zabudnúť na občerstvovaciu časť - od langošov až po cigánske. Nad toto všetko sa skvel tradičný jarmokový mok burčiak (medovina teraz prepáči). Vzduchom sa niesla tá známa vôňa, ktorá mne osobne nič nehovorí, ale to asi preto, že som z Tatier :)
Miestni štamgasti si už na ňom pochutnávali od skorého obeda a na niektorých to bolo už aj patrične vidieť. Bolo asi pol šiestej, keď sme sa aj mi rozhodli, že by sa patrilo občerstviť. Pri čakaní na niečo, čím zasýtim hlad a smäd sa mi pritrafil pohľad na niečo...nad čím som zas a znova krútil hlavou.
Predo mnou rodinka skladajúca sa z deda, otca, vnuka a vnučky. Dedo zohnutý nad vnúčikom stískajúc mu detský biceps a s penou na ústach núti asi 5-ročného vnuka piť ten najlepší nápoj na svete. Striasa malé telo v nejakom neznámom amoku a ja len vnímam krátke príkazy: „PI, PI, PI!!!". Vnuk s malými slzami, ale obrovským strachom v očiach znechutene usrkáva z tej zakalenej šťavy. Nie je ani rozoznať či sa trasie od strachu alebo od burčiaku. Na to sa zjaví na tvári deda víťazoslávny úsmev a chlapské potľapkanie pre vnuka. Chlapec ešte kontroluje situáciu, či to nezachráni otec, ale ten sa len usmieva spoza bieleho kelímku pred jeho tvárou.
Aby sme nezabudli na asi 9 ročnú vnučku, tá už burčiak sŕka ako malinovku, medzi kamoškami bude asi hviezda, keď sa pochváli.
Nám sa stretnú nechápavé pohľady, ale asi sme ani nemali čo pochopiť...
