Dámy a páni, ja som vám bol vlastne hluchý už od narodenia, len som o tom akosi nevedel. Nuž myslel som si, že to má tak byť. Poškodené ucho som mal vďaka našim socialistickým lekárom, ktorí keď videli, že sa mi nechce na tento svet, zobrali nejaký lekársky zvon, zapreli sa o stôl a takto som sa zoznámil s bielymi plášťami. Odvtedy sa datuje môj kladný vzťah k akýmkoľvek zvonom.
Pomaly som rástol a skúšali sme hocijaké somarinky, napr. kričať mi do ucha z celej sily. Jediný som to zniesol, každý hneď ucukával. Nejak do štrnástich som si niečo ako handycap neuvedomoval, vlastne si to neuvedomujem do dnes, ale vtedy som dostal zápal stredného ucha a naši skvelý doktori zakričali: „Aha, veď on má zúžený zvukovod". No hurá páni posocialistický doktori.
A tak som na konci ôsmeho ročníka nastúpil na dovolenku do zeleného hotela v Poprade zvanom NsP. Páni mesiari si už brúsili svoje skalpelíky a začal som sa otvárať spoločnosti, teda iba moja hlava.
Prežil som tam operáciu pri vedomí, aspoň že mi hlavu umrtvili a počúval som lahodnú zvuk vŕtačiek, jedna bola pre mňa harley, druhá Kawasaki a tretia mopedík. Hodinu som si poležal jeden krát, o dva týždne sa rozhodli, že si zarežú ešte raz, tak druhýkrát. Popočúval som si doktorské vtipy a keď už chceli rezať tretí krát, tak ma rodičia zobrali a bol pokoj. No len na čas, lebo to ucho sme potrebovali dať ako tak do poriadku. Moje kroky zamierili na fakultnú nemocnicu v Košiciach. No pre mňa to bol zážitok vidieť Košice a centrum atď. Tam som si odserkal ešte dva týždne a jednu operáciu a dokonca som mal nie lokálnu ale celkovú anestézu. Tam mi oznámili, že sa vo mne museli vŕtať tri hodiny aby to aspoň nejak upratali a zašili mi zvukovod. Takto som prišiel o jednu dierku. V tom čase to ani nebolo možné podľa slov lekára ošetriť u nás na slovensku, jedine tak do viedne. No výlet by sa mi páčil, ale finančný rozpočet to nedovolil.
A potom už nastali len samé veselosti. Na strednej sa na mňa zo začiatku pozerali ako na nejakého elfa, keďže som tam mal niečo také ako dieru v uchu. Na nadstavbe som dostal prezývku, ktorá ma sprevádza dodnes - hluhy (to je po spišsky hluchý) -. Baby mi svoje prvé prejavy citovej náklonnosti šepkávali do toho hluchého ucha. Ktovie koľko mi ich vlastne vyznalo lásku :). Vyhral som kopu stávok, keďže nikto mi nechcel veriť, že nemám „dieru" v uchu. Koľko krát ma to zachránilo pred peťkou v žiackej alebo v indexe, keď som zahlásil: „Môžete zopakovať ešte raz, ja totiž nepočujem". Stačilo mi slúchadlo len do jedného ucha, čiže som ich dedil polofunkčné po kamošoch. Ako mi oni ospevovali stereo s dávkou irónie.
Jednoducho, život bez tohto môjho uška by nebol už ono. Je však záhadou pre ľudí, že počujem to čo nemám a naopak. Ono je to však záhadou aj pre mňa.
A na záver dve moje skutočné príhody:
Spred školskej lavice:
Učiteľka: „Patrik odpovedaj"
Ja: „Čo?"
Učiteľka: „Hovorí sa prosím"
Ja: „Čo?"
Načo v triede nastal veľký smiech.
Rozhovor s kamarátom:
On:" Asi som ťa videl v Košiciach, len som si nebol istý, či si to ty"
Ja:" No vidíš, mal si zakričať, ak by som sa neotočil, tak som to ja"
Ach, koľko srandy ma ešte čaká :)
