Bambuľka nám ide teraz dosť často. Niekoľko hodín denne. Ide ako pozadie. Netreba na ňu stále pozerať, stačí, že niekde v pozadí znie jej hlas a hlas deda Jozefa.
Malé kroky ku mne prídu a zoberú presne ten ovládač, ktorý potrebujem na spustenie. Že malé kroky sú hore iba pár minút?? No a čo. Keďže slovná zásoba je ešte veľmi oklieštená, pokyny sú vydané štýlom, podanie ovládača, slovo bambuľka a náznak cvičenia. Je mi to jasné. Pustiť časť o cvičení.
A tak cvičíme, cvičíme...denne aspoň chvíľu (no aj o dosť viac ako chvíľu)...cvičíme, cvičíme...naberáme silu, silu...
Naozaj cvičíme. Nielen Samko. Berie ma za ruku a musím / chcem cvičiť s ním. Mám pocit, že najviac ho baví to, že necvičí sám...že jeho foter cvičí s ním, že spolu zasa niečo robia...lebo potom príde týždeň a niekedy ho ukladá len spať. Ešte aj tam sa bláznia a mamina je nešťastná. Ale vždy zaspí behom chvíle, možno preto, že zaspáva s úsmevom.
A tak teraz cvičíme, cvičíme, všetci pekne svorne spolu...cvičíme, cvičíme, od rána až do úmoru :)
