Mali sme ísť k rodičom, ale kamarátovi (je to síce slabé slovo, ale potom by si veľa namýšľal) sa narodil predvčerom syn. Tak mi volá, rátam s tebou, v piatok to ideme osláviť. Vidíme sa pár krát do roka a túto udalosť by sme asi mali stráviť spolu, ale keď ja som už sľúbil rodičom, ktorých tiež vidím len pár krát za rok, že s celou rodinkou prídeme. Tak hovorím nie, som preč.
A potom sa ozve moja žena. Ozýva sa, ako nejaké podvedomie, ktoré vôbec nechcem brať do úvahy. Doslova ma vyháňa za ním, aby som si trochu oddýchol, po všetkých tých veciach, s ktorými zápasíme od začiatku roka, a ktoré nás ešte najbližšie čakajú. Ani necítim, že by mi to bolo treba, ale ona asi vidí viac ako ja a hlavne, asi to vidí lepšie.
A tak volám späť. Gabo, prídem. V piatok som u teba.
Uvedomujem si však, že to robí proti sebe. Lebo víkend som so synom ja. Aby si trochu od seba oddýchli, lebo po víkende, je zasa na neho sama. A tak víkendy máme chlapské jazdy, resp. minimálne spoločné v trojici a snažím sa im pomôcť, aby zabudli na každodenný ceztýždňový stereotyp. A ona sa toho vzdá, len aby som si ja oddýchol. No mohol by som ju neľúbiť? :)
A možno sa ma chce len zbaviť :).
