Všetkých 6 častí mi vyjde presne na celé leto. Tento malý plešatý neurotický žandárko ma vracia do môjho času prázdnin, kedy boli pre mňa prázdniny všetkým, a tak mi nedá, aby som si to každú sezónu nezopakoval. Prázdniny boli vtedy na začiatku veľmi dlhé a zrazu po mesiaci veľmi krátke. Vracia sa mi tá atmosféra, ktorú asi ani nejde opísať, bol iný vzduch, inak sa chodilo, inak sa pozeralo, inak sa vstávalo, inak sa líhalo spať (a hlavne neskôr). Nezvykol som prázdniny tráviť niekde na táboroch, či u babiek (babky som mal okolo seba). V podstate som bol v tomto neprispôsobivý občan, a najlepšie som sa cítil aj tak doma. Bol som to zodpovedné dieťa, ktoré malo krk, na krku šnúrku a na šnúrke kľúčik. Vlastne som bol dieťa na kľúčik.
Prázdniny boli viac menej deň čo deň rovnaké. Ráno som naštartoval moju Esku. Vzadu na mriežku pod sedadlo som dal futbalku, na riadidlá raketu a do tašky vodu, medzi zadný blatník a rám bicykla dve tenisové loptičky a pod pazuchu basketbalku a išlo sa na ihrisko. Býval som medzi prvými a postupne sa to zapĺňalo ďalšími deckami a naozaj sa hralo všeličo. Najviac tenis a futbal. Tam to boli už dokonca aj sofistikované turnaje. Väčšinou sme hrali wimbledony na tri víťazné gemy. Účasť bola úžasná - Lendl, Agassi, Becker, Edberg, Mečíř, Sampras a pod. Neviem, či od tých čias niekto dokázal pritiahnuť väčšiu hráčsku elitu na slovensko ako my. Raz za čas sa podarilo mať namiesto šnúrky aj sieť. Väčšinou volejbalovú ale boli aj také dni, keď bola tenisová.
Úžasné boli aj futbalové turnaje na ktorých hrali Angličania, Nemci, Taliani, Holanďania, Argentínčania,Brazílčania či Čechoslováci. Prihrávali si loptu Platt, Lineker, Waddle, Baggio, Gullit, Van Basten, Maradona, Moravčík, či Skuhravý. Pamätám si môj dres s osmičkou, vlastne to bolo červené tričko, na ktoré mi môj ujo vytlačil čislo osem v štýle vtedajšieho adidasu.
Asi sme ani vôbec nejedli mám ten pocit, ale večer o ôsmej už som musel klusať domov. V tom čase poľská televízia reprízovala všetkých žandárov, každú stredu od ôsmej hodiny. Naviknutý od detstva na poľštinu to nebol žiaden problém, takže nemohol som nepozerať. Funés mi prirástol k srdcu už od mala. K telke vždy bol buď rozkrojený melón, nanuk, alebo podomácky urobená zmrzlina. Uložil som sa na oca alebo mamku, a tak sme pozerali.
Takže aj tento rok nemôžem nepozerať môjho obľúbeného žandára.
