Aj chlapi môžu plakať (nie že by som sa chcel pasovať do chlapského stavu :) ). Bývam na západnom Slovensku, naši sú samozrejme doma, pod Tatrami. Snažíme sa chodiť čo najčastejšie, pre mňa, pre syna a hlavne kvôli rodičom. Jediný syn im odišiel vlastne už pred desiatimi rokmi. Odvtedy chodil na týždňovky, potom dvojtýždňovky, teraz väčšinou raz za mesiac. Mohol by sa vyhovárať koľko len chce, musí predsa pracovať, má rodinku, ktorej sa treba venovať a aj ju zabezpečiť. Je šťastný, že je so svojimi a predsa ho niečo škrie. Vie, že chodí domov tak často ako môže, ale predsa je mu ľúto, že sa nedá častejšie. Hlavne je mu ľúto, že nemôže povedať: „Mamka, oco, tu máte Samka a robte si s ním čo chcete :).
Takto pred týždňom už by sme tam boli, ale Samko ochorel, nič vážne, ale je ešte maličký, pôjde sa nabudúce. Všetci to vieme, všetci sme s tým zmierení, ale predsa sa chovám ako malý chlapec. Spomínam ako som od našich utekal, len aby som bol na intráku, a doma čo najmenej, lebo doma je nuda. Utekal som ku kamošom, lebo doma bola nuda. (ale ona naozaj bola :) ). Nie, neľutujem, že som utekal, čo bolo, bolo a malo to tak byť. Len teraz mi to akosi príde ľúto, že som nevyužil ten čas, keď som mohol byť s nimi. Ja viem, že presne to isté urobí aj Samko mne, resp. nám. Ale zároveň dúfam, že keď bude mať svoju rodinu on, tak mi zavolá: „Oco, mňa to tak serie, že nemôžeme prísť". A ja mu poviem: „Samy, aj mňa to serie a serie nie je pekné slovo, nepoužívaj ho :)".
Smútim, ale radostne. Som rád, že mám za kým smútiť, to je taký pekný smútok. A teším sa, budúci týždeň predsa ideme za babkou a dedkom do Tatier. Samko bude chvíľu spoznávať tie tváre, ktoré si už nepamätá, ale kdesi hlboko vie, že ho ľúbia a potom sa usmeje.
A ja dám tú pusu, za ktorú som sa kedysi hanbil, pusu ocovi. A potom bude už len smiech, lebo Samko prdí ako sto kilový chlap :) a každý sa pritom chytá za brucho :), a začne sa predvádzať ako keby bol cirkusový klaun a dedo s babkou mu budú v tom pomáhať, a ja si poviem...
... a zas je na chvíľu všetko tak, ako má byť...
Je piatok poobede, asi tak o 4 minúty neskôr a ja si uvedomujem, že som šťastný :) Ale však ja som to vedel aj predtým, len ma prepadla clivota :).
