Takto chodieva náš Samko na vandrovku. Neviem, ako má v sebe zabudovaný ten orientačný protizmysel, ale vždy je isté, že keď my chceme ísť hore, on chce ísť dole, keď mi chceme doprava, on chce ísť doľava. Pekne zababušený mi niekedy pripadá ako kozmonaut na Mesiaci, ale keď tak uvažujem, má to pre nás svoju paralelu - malý krok pre Samka, znamená veľký krok pre nás :). A tak pravidelne máme naše rozmluvy s miestnymi psami, no pokecajú si dosť, ale len oni vedia o čom. V pozadí je stále štekot našej Gii, ktorá žiarli a žiarli, ani sa jej nečudujem. Čo nás tak ešte láka? Všetky elektroskrine na ulici, kto vie, čo magické sa v nich skrýva. Potom všetky nerovnosti a každá čo i len miniatúrna mláka alebo aspoň kúsok blata. Aspoň trošku stúpiť, najlepšie dotknúť sa toho, či aspoň ochutnať. Hm do čerta, keby tu nestála aspoň tá mamina, furt kontroluje či Samko niečo nechutná. Nemá vôbec žiadne pochopenie pre tieto činnosti, a tak sa Samko na ňu durdí. Aj minule, stoj čo stoj chcel ochutnať spadnutý list. A maminka chúďatku dieťatku odtŕha od úst. A tak sa už ulicou nerozlieha nielen zavýjanie Gii ale aj Samkova kvílivá nespokojnosť. A nedajbože, aby ho chcela chytiť za ruku. Rozhodné gestikulačné nie povie viac ako sto slov.
No a už sme si našli aj svoje obľúbené miesto - miestnu drevenú autobusovú zástavku. Pri nej je schopný stráviť dlhé minúty. Dookola okolo lavice, skúmanie statiky stavby a skúšanie tvrdosti lavice, to je to, čo ho napĺňa momentálne najviac. Potom sa rozhodneme, že už by sme chceli aj ísť. Akonáhle to chlapča položíme na zem, trieli na zástavku. Tak sa rozhodneme, že ešte trochu na nej ostaneme. V tom momente sa rozhodne, že už je na čase ísť. Takže mierne kľukatou cestou sa dostávame až domov.
Spoza kozmonautického overalu sa na nás škerí vyštípaná ale smejúca sa tvár a ceriace sa biele zuby. Po návrate samozrejme musí všetkým vysvetliť kde bol a čo robil. Vysvetľuje viac, ako bol dokopy von, zvykáme si :).
