Takto pred rokom o pár hodín budem plakať ako malý fagan, práve kvôli takému malému zakrvavenému a poskrúcanému stvoreniu. Nazval by som to iróniou, že skôr som ho videl ja ako manželka, ktorá ho nosila 9 mesiacov a ešte aj čosi navyše. Nech to znie hocijak divne, ale keď som ho uvidel, ani som si ho nevedel inak predstaviť. Vedel som, že je to on. Súznenie s mamou je viacmenej samozrejmosťou. Ale drobec si potreboval nájsť nejakú cestu aj ku mne. Snažil som sa mu v tom pomôcť a hádam nám to vychádza.
Je v podstate pravda, že chlap ten prvý rok vlastne zavadzia, a všetko robí zle a stále mešká a nenosí tie správne veci, ale však to od nás tie naše ženy očakávajú. Lebo mne logika vraví, že plienky sú číslované 1, 2, 3, 4, 5... Koho napadne, že medzi tým je ešte aj 4+. Lebo všetky tuby sú rovnaké, kto sa má v tom vyznať? A predsa mojej žene to je jasné aj z piatich metrov, ale mne ani z 5 centimetrov. Zavadziam zatiaľ veľmi úspešne. Keďže každý večer, keď sa zjavím, čaká ma rozžiarená tvár, ktorá sa ku mne snaží priblížiť všetkými možnými spôsobmi.
Prežili sme prvý rok a hlavne náš Samko bez ujmy, čo je skvelé. Pri takýchto šibnutých rodičoch je to naozaj skvelé. Tak mi to príde, že sa nehráme na kamarátov, hráme sa na rodičov. Zatiaľ sa len hráme a učíme, robíme chyby a Samko nás opravuje. Samko robí chyby a mi opravujeme jeho. Pokiaľ je ochota opravovať sa navzájom a počúvať kto koho a prečo opravuje, nemám obavy čo s nami bude ďalej.
Záväzok do najbližšieho Samkového roka je u mňa jednoznačný. Úspešne zavadzať pri jeho výchove aj naďalej. :)
