Mne sa to stráca pred očami a potom v retrospektíve vidím, že fakt. Že už to nie je to bábo, že je dva krát väčší ako pri narodení, že začína uvažovať čo, prečo, ako, načo. Že nechce všetko čo chceme my a naopak. Ale jedno stále platí, že keď prichádzam domov, tak stále mám ten pocit, ako keby ma doma čakalo novonarodené dieťa. Ten pocit sa stále nezmenil a ja mám stále pocit novoty a neznáma. Stále skúšam čo nám vyhovuje a čo nie a stále sa bojím, či to čo robím je správne. Ešte stále nechápe veľa vecí, ale už to prichádza. Dva roky za sebou a dúfam, že kopec pred sebou. Kopec učenia, námahy, lopoty, najmä so svojimi rodičmi :). Uvidíme, čo v ďalšom roku vystrieda prechádzky s dievčenským kočiarom a bábikou, naháňanie sa na motorke, spievanie s dáždnikom a vytváranie neporiadku, aby mohol vybrať handry a metly a upratovať. A uvidíme, čo ostane.
Ale hádam jedno ostane, že sa navzájom budeme od seba učiť, tak ako sa učíme dva roky.
Apropo záväzok z minulého roka znel úspešne zavadzať pri výchove môjho Samka ďalej. Čo sa významne podarilo. Stále nosím všetky zlé veci, stále robím všetko zle :). A navyše stále ho učím somariny, podľa slov mojej manželky, ktoré zopakuje hneď, ale niečo normálne, že ho neučím. No ako ho ja môžem naučiť niečo normálne...máme doma taký detský dadaizmus, prekrytý so surrealizmom a slovenským realizmom na podobu dnešnej doby....hold, v niečom som naozaj dobrý :)
