Zrazu sa velkáč začal meniť na starostlivého velkáča. Rozprával sa s nim, zabávali sa, mohol ho náš odrazu kvákať za vlasy a jemu to nevadilo, usmerňoval mladšiu sestru, aby si dávala pozor, keď je s bábom a nakoniec začal aj kočíkovať. Premena velkáča bola dokonaná.
Nášho velkáča vídavame iba s mamou a malou sestrou. Otec, akoby sa stratil. Už si ani nepamätám, kedy sa mu naposledy venoval. Vlastne naposledy áno, bolo to vtedy, keď sa ho snažil trafiť ortopedickou šľapkou (a to je teda dobrá váha), lebo mu nechcel niečo priniesť, a tak ho mám aj zafixovaného. Už v tak malom veku je medzi nimi, nazvime to nepriazeň. Všetko najlepšie vystihla krátka debata tohto velkáča a jeho mamy počas varovania nášho syna
Velkáč: „Mama, to by bolo fajn, keby sme mali ešte také bábo"
Mama: „A ty by si chcel?"
Velkáč: „Áno, však ty by si bola viac doma a babka by nebola toľko nervózna."
Mama: „A to s naším tatom, aby som ho mala?"
Velkáč: „Nie, samozrejme, že s iným tatom."
...no to už je tak, keď aj decko pochopí...
