Diagnóza mojej manželky...samota na materskej. Nápor na nervičky, ale stále sa to dalo vydržať. Už som si zvykol, že za všetko, čo urobí náš malý synak môžem ja :). Niekedy s humorom, niekedy vážnejšie. Vedel som však, že tá samota musí ísť mojej lepšej polovičke na nervy riadne. Cez deň sa prechádzať s kočiarom dva krát po tej istej ulici, stále sama a prihovoriť sa dalo len k tomu nemluvňaťu. A nedajbože, keď bolo hnusné počasie, že sa nedalo ísť ani von, aj za to som mohol :). To bolo radosti, keď sme išli nakupovať do obchodu, či na návštevu k známym alebo rodine. Ešte, že akosi obidvaja sme sa nikdy spolu neposekali do bezvedomia. Čo to niečo uletelo, ale nebolo to nič vážne. V tom nám pomohlo, radšej byť pár sekúnd ticho, ako potom ľutovať. No a koniec koncov, máme sa príliš radi na to, aby sme sa nejak extra hádali. Áno, mám na mysli, že sa máme vzájomne radi, nie sami seba. :)
Jednoznačný liek na túto diagnózu bol nájsť si parťáčku na kočíkovanie. Lenže kde, keď strašná väčšina tunajšieho obyvateľstva je v dôchodkovom veku. Ale nakoniec...
Prišlo leto a manželka zrazu zbadala istú svoju budúcu obeť o pár domov nižšie. S veľkým nadšením mi rozprávala, ako videla istú tehotnú babu, ale že nevie či je odtiaľ a modlila sa, aby bola. Tešila sa asi tak, ako keď náš syn dostal velikánske auto :). Zrazu tej obete nebolo, tak asi išla rodiť, dúfala manželka. Potom už jej bolo, tlačila po ulici kočiar a tajne si priala, aby ten kočiar netlačila sama, ale s nejakou spoločnosťou. Síce prianie bolo tajné, ale navonok absolútne netajné :). Prihovoriť sa medzi sebou už nebol problém, lebo sa im to už žiadalo tak, že vlastne sa snažili vyhľadávať jedna druhú. A do toho sa pridala ešte jedna baba, a tak sa teraz po našej ulici prechádza kočíkový gang. Začali obligátne debaty o tehotenstve a pôrode (akurát nechápem, prečo som vždy pri tých debatách bol ja, mne jedno tehotenstvo a pôrod pre terajšok úplne stačí :) ) a postupne sa prerozprávavajú do iných zákutí a sfér hlavne detského a ženského (mamičkovského) života.
To sa nám samozrejme pretavilo aj do nášho rodinného života. Zas je viac úsmevu a problémy sa prekonávajú ľahšie a ja konečne už nie som ten, ktorý za všetko môže... iba za dve tretiny :).
Baby sú šťastné, ale najšťastnejší som aj tak ja :).
