Stačí mi vyčerpaný pohľad, keď sa večer vraciam z práce. Aj minule mi povedala, musím sa poďakovať tvojmu synovi, za to že chudnem. Áno, vrtuľa v zadku a ide. Je skoro nemysliteľné, aby vôbec čo i len chodil, veď stále treba utekať. O nejakom sadnutí si hovoriť, to už chce nenormálne uplácanie. Hoci je len doobedie, ale dnešný program je jasný. Ráno vstať a najesť sa a ísť von. Potom prísť s veľkým krikom domov najesť sa a ísť spať. A potom ísť zasa von a potom už len umyť sa, najesť sa a spať. Lenže ísť von a von je rozdiel. Pretože, my musíme skúšať, či nám ešte Gia dovolí robiť si znej plyšovú hračku, či voda ešte stále tak parádne fŕka na všetkých a hlavne na maminu, či sú ešte schody stále privysoko, či tá čierna zem stále ešte tak práši, či nejde sused okolo, ktorý iba raz spravil osudovú chybu, že sa prihovoril Samkovi a ten mu pol hodiny (nepridávam) vysvetľoval, všetky pravdy sveta svojou hatlaninou. Jaaaj, teraz ma napadlo (aj keď spisovne je mi napadlo, ale kašlem na to, ja len, že aby ste vedeli, že zo slovenčiny predsa len niečo ovládam), on musí pri tom všetkom stále kecať. Tie malé ústa sa mu nezavrú od zobudenia až po spánok a niekedy ani ten spánok už nezabráni, aby nehovoril tou svojou japončinou zmiešanou s maďarčinou a do toho východniarsky slang a staroturanský akcent. Už teraz sa špecializuje na rôzne prejavy podporené jedinečnou gestikuláciou, ktorá sa tu nedá opísať. Úspech je zaručený, ale potrebuje publikum a je mu jedno kde, či doma, či u lekára, či na návšteve, on si ho nájde.
No je to taký ukecaný špekulant. Nemáme ani minútu na oddych. Ale inak si to už ani neviem predstaviť. Keď vidím, čo stvára a akú chuť ma žiť, tak zabúdam na všetky malichernosti, ktorými si strpčujeme celý deň a vidím len šťastné poletujúce blonďavé kučery a viac mi netreba.
