Keďže vydávanie tigrovitých zvukov máme už za sebou a tlieskanie prichádza prirodzenou cestou, moja najdrahšia polovička si zmyslela, že nášho Samka treba niečo naučiť. I prichodilo jej na um, že by nebolo od veci, keby začal ukazovať, aký vysoký narastie. V jeden deň sa mi tým pochválila a ja som si vyhútal svoje. Dobre reku, uvidíme kto ho skôr naučí, či ty svoje alebo ja. Ja som si totiž zaumienil, že chlapca treba vychovávať športovo :). Takže hlavne sa musí naučiť reagovať na čarovné slovo goooool, a oslavne zdvihnúť ruky.
Už pred jeho narodením som mu stále vtĺkal do hlavy, že keď si raz dajbože vyberie nejaký šport, že chce robiť a ešte dajbože akosi zázračne mu to aj dobre šlo, tak keď už bude chcieť niekam ísť, tak nech si vyberie Taliansko, Portugalsko, Španielsko a nie nejaké upršané Anglicko. To je ten základ, ktorý mu hovorím - peniaze nie sú to najdôležitejšie, dôležitejšie je, aby si jeho fotrík mal kde vyvaľovať pupok na pláži :). Tak ale dosť bolo snívania, nech si chlapec robí, čo chce a hlavne nech ho to baví :).
Takže vráťme sa vlastne k našej stávke. Áno, stavili sme sa. Kto skôr naučí nášho krpca to svoje. Ja viem, už Vás zaujíma výhra, sklamem Vás. Keď vyhrá manželka musím ju pozvať na večeru, keď ja, tak ona pozýva na večeru mňa. Možno by to aj bolo zaujímavé, keby sme fungovali ako kopec mladých domácností na Slovensku - ja vlastná kasa, ty vlastná kasa. Ale ja som taký buran, že som si povedal, keď sme už svoji, tak jedna kasa a ber si z nej, kým tam je :). Viem, že moja manželka je šetrná, tak som si mohol dovoliť takúto štedrosť :).
A potom už prišlo štádium vnucovania synovi svojej vôle. Hovorím si, asi je to prehrané. Však s manželkou je celý deň (s tou mojou, zatiaľ sme mu žiadnu nedohodli, aj keď podľa manželky má už dve frajerky, je jednoducho iniciatívna :) ), a ja po večeroch a cez víkendy. Ale asi tá moja propaganda bola populistickejšia, pretože chlapec začal postupne reagovať na moje oduševnené prejavy radosti po strelenom góle. Na pomoc som si vzal všetky športové kanály, ktoré máme. A kde sa vzal, tu sa vzal prišiel ten okamih víťazného momentu, kde spolu so synom týčime ruky k nebesiam a ten krpček má taký blažený úsmev a radosť, že až by človek chcel aby tento moment nikdy neskončil. A potom sa už pýta sám. On vystiera ruky a ja musím kričať goooool. Raz začas ho vtedy chytím do rúk, beháme po izbe a hlasom Karola Poláka kričím - gooool, sme majstri európy pre rok 1976...a potom si už sadneme lebo už nevládzem. Teda iba ja si sadnem, lebo ten drobec stále frčí, nie nadarmo ho niekedy volám aj zajačik duracel :).
Prišiel čas, kedy to bolo treba ukázať aj maminke. Ale chlapec sa nám zaťal a povedal si, oco nebudeš to mať také ľahké. Maminka odišla a on automaticky dvíha ruky. No čo, aspoň viem, že je to môj syn :). Ale potom sa už podvolil. Čakal som, ako naša mamina ocení moju výhru, ale prišla len lakonická odpoveď: „Však to ukazuje, aký budem vysoký". Na to sa len potmehúdsky usmeje a isto si vraví: „Musím ho trochu poštengrovať, lebo bude celý mesiac chodiť ako páv, že aký je on skvelý tato" :).
A tak sa mi vlastne štengrujeme dookola, pre nezainteresovaných, podpichujeme. Ale hlavné je, že každý vyhral, maminka bude mať večeru, oco samozrejme vyhral stávku a čo je najdôležitejšie Samko sa naučil ďalšiu prkotinku, ktorou nepoteší len seba, ale aj nás. A teraz mi došlo, že to decko má vlastnosť, ktorú som ja našiel až po rokoch. Tešiť sa z radosti niekoho iného.
