Ono tých vecí sa vlastne stalo viac. Človek si uvedomí, ale kým sa mi nenarodil syn, tak by som asi nepochopil, čo je to sadnúť do vlaku, ísť 270 km ďaleko a užiť si dovolenku, kľačiac u mňa v byte. Ich jediný argument bol, nemíňaj si vlastnú dovolenku. Je pravda, že otca by som potreboval tak či tak, bez neho by to nešlo, ale bez mamky by sme sa zaobišli. A tak, ja som chodil do roboty a naši si užívali dovolenku. Snažil som sa byť s nimi čo najviac a vďakabohu, moja práca mi to celkom dovoľovala.
V piatok som odišiel skôr z práce, aby som urobil aspoň niečo, tak aspoň lišty som už kládol ja. A tam som pochopil, že konečne sa v mojich tridsiatich rokoch stávam pre nich dospelým. Všetky technicko-pracovné záležitosti má u nás pod palcom oco. Lenže ja som si povedal, že lišty chcem dávať po svojom. Čakal som hneď nejakú oponentúru, ale namiesto toho oco povedal: - ak presne vieš, čo chceš a ako to chceš, rob po svojom, ak to nepôjde, urobíme ako som vravel. Hádam prvý krát som sa dostal do pozície šéfa rodiny, v takejto pre otca kľúčovej veci. A mamka mi robila „hantlagera". Trošku zvláštny pocit, keď som si komandoval oboch rodičov, tak ako som ich potreboval.
V sobotu išli zmordovaní domov naspäť tých 270 km. Vo mne boli dva pocity. Nesmierna vďaka a nesmierny pocit previnenia, že stále som na nich takto odkázaný s neschopnosťou odmeniť sa im viac ako len slovom ďakujem.
Ale už v nedeľu sme sa naspäť vrátili do starých koľají. Išiel som niečo dorobiť na byt. Zdvihol som telefón a vravím: Oco poraď, neviem sa rozhodnúť...
