Alebo
On: „Čo robí Samko?"
Ona: „Má fľašu od minerálky a búcha ňou o zem."
On: „A je prázdna?"
Ona: „Hej."
On: „Tak mu tam nalej slivovicu aj búchať prestane."
A rozhovor pokračuje, najčastejšie točiac sa okolo nášho syna. Buď „môj" syn niečo vyviedol alebo „jej" synček sa niečo nové naučil, prípadne niečím urobil radosť. Krásne delenie, také tradičné :).
Niekedy mi napadá, čo komu tento chlapec urobil, že si zaslúžil takých rodičov, ktorí nevedia pochopiť, že už sú dospelí a majú byť aspoň v akej takej miere zodpovední. Svoj postoj vyjadruje už pekných pár mesiacov, a to demonštratívnym otáčaním hlavy sprava doľava a naopak. Dáva nám tak najavo svoju nechápavosť nad rodičmi. A to, že svoj názor vie jednoznačne vyjadriť, sme zistili už krátko po narodení. Ja som v nejakom skrate vyslovil slovo zo štyroch písmen f i c o. Náš synček sa z ničoho nič strašne rozplakal. Už som to nikdy neskúšal.
Je len otázka času, kedy sa naučí chodiť. Trénuje statočne. To je len ďalší krok k tomu, aby mohol po čase zdrhnúť. Už dávnejšie mám pred sebou neveselý obraz, ku ktorému ľahko môže prísť o pár rokov:
Malé blonďavé chlapča nechápavo pozerá na svojich rodičov, ktorí zas blbnú. Potichu si berie svoju obľúbenú hračku. V druhej ruke zviera malý detský kufrík. V ňom najnutnejšie veci - čiapka, čaj, ceruzky a keksy. Ešte raz sa pozrie na rodičov svojimi smutnými modrými očami. Sklopí zrak a malú hlávku, a tak ako teraz, kýve s ňou sprava doľava. Pritom si zahundre: „Ach, idem ja radšej k babke."
Ešte šťastie, že babka býva cez ulicu :)
