Fotenie ešte ako tak ide. Najradšej sa aj tak fotí sám. Či už je tam jedná nosná dierka, oko, brada, ucho, tričko, raz začas sa podarí aj celá tvár. Po chvíli však už môžem fungovať ja. Na rozdiel od môjho detstva bude mať fotiek habadej, ale však príčina je jasná a chvalabohu, že má tu možnosť mať tých spomienok, rádovo v tisícoch, viac ako ja.
Horšie je to s kamerou. Nepoznám dôvod prečo ho tak fascinuje, ale je nemysliteľné, aby ma zbadal, že kamerujem. V tú chvíľu som skončil. A tak mi neostáva nič iné, len snímať ho odzadu, alebo aspoň čo najnenápadnejšie. To je však možné iba chvíľu a kamera je znova jeho. A robí svoje prvé amatérske videá. Pozerá na svet cez malý lcd display a sníma, čo je pre neho podstatné - podlahu, strop, televízor, poličky. Potom mi za chvíľu postláča všetky možné funkcie, asi tak pre mňa pol hodina, kým vôbec zistím čo postláčal. Preč sú časy, kedy najprv nevnímal kameru, neskôr sa k nej nevedel dostať a ešte neskôr, kým sa k nej dostal, tak prešiel nejaký čas. Teraz ju má v sekunde v ruke. Navždy nám ostane v pamäti jeho chrbát, zadok, či lýtka :).
A tak aspoň zoberiem foťák a urobím pár fotiek ako sa hrá s kamerou :)
