Raz sme sa bavili o rozprávkach. Vtedy mi povedala mamka vec, ktorú som vôbec netušil. Už ako väčší mi nesmel ujsť žiaden večerníček, jednoducho to bol rituál. Ale ešte ako maličký prcek som pozeral iba zvučku, rozprávku som nechal bokom, a potom som si ešte pozrel ako ide dedo večerníček spať a to bolo všetko. Čuduj sa svete alebo aj nečuduj, náš Samko začal robiť presne to isté. Pozrie ako dedo so psom zažnú hviezdy, ja si pozriem rozprávku a spolu dopozeráme ako dedo so psom idú spať. Ten chlapec by urobil všetko, len aby videl tú zvučku a ja som už každý večer naštelovaný tak, aby svoj obľúbený „seriál" nezmeškal :).
Pomaly začal loziť (teraz už rýchlo :) ). A tak sa dostane všade, kde to považuje za potrebné a samozrejme, kde to my považujeme za nevhodné :), to je asi ešte hlavnejšie. Terno pre neho je počítač, a tak vďaka nemu je počítač skoro stále zhasnutý a na náš neustály údiv kamera a foťák. Nevieme prečo, ale keď ich vidí, nasleduje veľký úsmev a začne sa okamžite predvádzať, hádže pózy, ale hlavne ten velikánsky úsmev. Niekedy si povzdychneme, ako radi by sme ho mali zachyteného ako sa hrá, ako niečo robí, ako sa učí vstávať a podobne. To však bohužiaľ nie je možné :). Hneď ako vidí kameru, velikánsky úsmev a davaj ho za ňou. Keby tam aspoň niečo svietilo, blikalo, ba dokonca ani zvuk to nevydáva, len to je. Tak ale naučili sme sa to ticho rešpektovať :).
Veľkým problémom sa stalo aj naše jedenie. Teraz už neexistuje, aby sme ja, alebo manželka prišli do izby niečo zjesť, bez toho, aby sme niečo nedali nášmu chlapcovi. To je len obrat o 180 stupňov, , štvorzubý úsmev, rýchle striedanie nôh a rúk, opretie sa o osobu, ktorá si myslí, že bude jesť len tak sama a vytrvalé mľaskanie. No nedajte mu niečo :). Takže už podplácame, väčšinou samozrejme chlebom, zatiaľ ešte stačí, a ja aj rozmočenými corn flake-ami. No ale prežúva to ako poriadne tvrdý rezeň :). Síce sú to ešte len také začiatočnícke sústa, ale zas sa mi vybaví, hoci bol som už väčší, ako má oco pred sebou lopár, na ňom odkrojený kus salámy alebo slaninky, ku tomu syr, maslo, horčicu, no skrátka všetko možné a ja stále k nemu chodím. Sedieť sa neoplatilo, lebo kým som zjedol to veľké sústo, tak on aj tri ďalšie. Alebo na spoločnú praženicu, pekne z jedného hrnca, ja z jednej strany, on z druhej.
Už sa teším, keď náš podrastie a nejak tak podobne, aj keď asi trošku zdravšie budeme jesť zasa syn s ocom :).
A tento víkend tak jedli prvý krát, dedo s vnukom. Tak ako som to opísal. Dedo mal zasa tú slaninku a všetky možné ingrediencie a jeho vnuk k nemu už trielil mľaskavým pochodom. Samozrejme, že dostal len chlieb, ale ja som prvý krát v živote videl, ako to asi bolo so mnou a ako si pekne odovzdávame štafetu:).
