Nedeľa ráno, v rámci pracovnej zaneprázdnenosti a urobenia si voľného dňa v sobotu, nám ostali nejaké nákupné záležitosti do domu na nedeľu. Nabrali sme smer Trenčín a išli sme do Merkury marketu. Jednak sme tam museli a jednak sme po mesiaci (keď sa rozbaľovali dvere) zistili, že od tých dverí nám zabudli vydať aj kľučku. Vopred stratený prípad, teda aspoň v mojich očiach, ale však aspoň sa spýtame, však čo už môžeme stratiť.
Po nakúpení vecí sme vytiahli faktúru spred mesiaca a vyložili sme čo je vo veci, odtiaľ nás poslali do skladu. Správny slovák, by už predpokladal, že to je to čo čakal, že si nás teraz budú posielať dookola, a to predsa za jednu kľučku nestačí. Tak sme sa pobrali ku skladu. Po výdaji nakúpených vecí, sme sa spýtali aj chalana v sklade. Na naše prekvapenie zobral faktúru a išiel to nejak riešiť, aspoň tak sa vyjadril. Absolútne sme už toto nečakali, skôr sme čakali, že nám povie, že máme smolu, pretože tovar si pri odbere treba prekontrolovať a mal by absolútnu pravdu. Zrazu po niekoľkých minútkach prišiel s tým, že nech sa páči, to bude naše.
Išlo o maličkosť, ale potešilo. Stretnúť človeka, ktorý nie je otrávený z práce a je ochotný pomôcť sa akoby stalo vzácnosťou. Aj keď je to na škodu tým firmám, ale zas človek si potom dva krát lepšie zapamätá, keď sa niečo dobre pritrafí. Naozaj škoda, že to býva vzácnosťou. A pritom myslím si, že úplne normálna vec, myslím hlavne ochotu. Nedá sa všetko vybaviť a vyriešiť k zdárnemu koncu, ale dá sa byť minimálne profesionál vo svojej práci, a potom to ide.
PS: Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí mi takýmto spôsobom dvíhajú náladu a nech sa nenechajú odradiť od toho aby boli človekom aj v práci.
