V podstate zažívam tradičné veci zo strany spolujazdcov, neustále predbiehanie nielen nad rámec zákona ale často mám pocit, že aj nad rámec možností. Deň predtým bola akurát relácia v TV o nebezpečenstvách pri predbiehaní nákladných áut. Akoby to všetci pozerali a dnes na ceste si to chceli vyskúšať. Viacmenej sa im to darilo, ale len tých čo som videl, lebo z rádia už vysielali hlásenie o havárkach. Vždy mi príde na rozum, keď to vidím, aj keď nikomu nič zlé neprajem, ale už keď niekto jazdí na úrovni Nikiho Laudu, tak nech si dá pozor, aby tak nedopadol a čo je dôležitejšie, aby nezranil, toho kto za to nemôže. Veď oproti nemu môže ísť od vyplašeného chalaniska po skúsenú vodičku a reakcia v poslednej chvíli je niekedy veľmi ťažká. Potom už len môžem napísať článok Ako nevinný človek k dreveným nohám prišiel.
Áno, som idealista a verím, že všetko sa môže dať vždy do poriadku, tak preto sa snažím jazdiť ako mi norma dovoľuje a brať ohľad aj na iných. Možno, že som pako, ale nemôžem sa pozerať ako niekto pri pumpe 20 minút čaká kým výjde, alebo niekto sa nemôže dostať z prechodu pre chodcov na druhú stranu. Obidvoje sa samozrejme stalo aj mne a keďže mám ten syndróm, že čas zrazu nie je až tak životne dôležitý a dôležitejšia je bezpečnosť a ľudský život.
A v tomto, či si chcem priznať alebo nie, sú lepšie ženy. Samozrejme nemožno paušalizovať, ale v mojom ponímaní to tak je. Možno, že sú horšie vodičky, aj keď ja taký pocit nemám, ale jazda je oveľa primeranejšia ich schopnostiam, na rozdiel od jazdy nášho machovského pohlavia, ktoré si chce dokázať, že musí byť všade rýchlejšie a samozrejme aj v hrobe, veď oveľa viac sexy je keď vdova plače nad hrobom ako vdovec, ktorý potom nie je schopný postarať sa o seba a každé ráno hľadá zuby.
Neviem prečo, ale keď vidím silné auto samozrejme spozorniem. Keď v ňom vidím chlapa, tak tá pozornosť je omnoho väčšia, ako keď v ňom vidím babu.
Apropó ohľaduplnosť. Keď som už stál 15 minút na pumpe v Žiline, tak som prestal byť ohľaduplný aj ja a jednoducho som sa vsunul medzi autá, samozrejme za asistencie ich trúbenia. Normálna reakcia by bola - nepustili oni mňa, prečo by som ja mal púšťať ostatných. Áno v prvú minútu si to hovorím, akonáhle však vidím v Ružomberku mamičku s kočiarom a vedľa jej ďalšie dieťa pomaly pribrzďujem a púšťam ich.
Už som tesne pred Tatrami, keď v malom meste Svit má čaká asi jedna z najhustejších premávok aké poznám. Jednoducho nejde, aby som niekoho nepustil pred seba. Letmé ďakujem tlmočené zdvihom ruky putuje ku mne. Ja reku, však jasné, nie je problém aj nabudúce, hundrem si aspoň sám pre seba. Zrazu na konci mesta musím pribrzdiť vzhľadom na brzdiacu škodovku predo mnou. Zrazu pochopím prečo, on púšťa pred seba auto z vedľajšej cesty. Navrávam si, že je to aj moja zásluha. Čo dostal, to dáva ďalej. A možno sa mýli a je to dobrák od kosti.
PS: Už som doma, už je dobre. Idem sa najesť, pri tom si zapnem rádio a počúvam, kde všade sú vďaka nám aké zápchy.
