To čo sme urobili zo športu a zo samotných športovcov beriem ako našu prehru, prehru ľudstva ako takého. Už rímsky cisári dobre vedeli, čo treba dať ľuďom, aby boli kľudní a nerobili žiadne rozbroje - chlieb a hry. Podarilo sa im to dokonale, veď zmienky o súbojoch gladiátorov sa zachovali dodnes. Alebo také antické olympijské hry. Víťazi boli stavaní na úroveň bohov a mali celoživotné výhody. Niečo na spôsob dnešných odmien v rámci športu.
Zdá sa mi nepredstaviteľné a predsa sa to deje, že rodina vo fínsku si zbalí veci a odsťahuje sa do španielska len preto, že mamin malý fagan vie mimoriadne dobre hrať tenis. Ide tu o rozvoj talentu??? Podľa mňa ide tu o to, že mama sa už vidí v butikoch najznámejších značiek a otec v najdrahších autách. Dávno boli prekročené hranice športu ako doplnkovej aktivity, ktorá má upevniť zdravý rozvoj a charakter človeka. To čo ju zabíja je človek.
Hranie na polobohov sa odráža aj v tom, že títo športoví polobohovia si myslia, že sú nesmrteľní. Aj nedávno sa odohrala ďalšia nezmyselná smrť zapríčinená veľkou rýchlosťou. Keby sme si pozreli noviny z minulého roka, našli by sme tam zmienku o mnohých tragédiách tohto charakteru. Oni si jednoducho myslia, že sú nezničiteľní.
Arogantné výroky a správanie sa je už normálnou súčasťou. Zaviedli sme do športu pojem nedotknuteľnosť pre ľudí s niekedy len základným vzdelaním. Potom nebuďme prekvapení, kým niekto posiela rozhodcov len do riti, však mohol by ich posielať aj niekam inam. Vzory pre naše deti sú predsa nedotknuteľné. Sú jednoducho vytrhnutí z reality. Keď si zoberieme, že školu študovali fakt len diaľkovo a často mám pocit, že za góly, tak sa nečudujem. Keď si zoberieme, že istý hokejista svetového mena (istý Jarda) maturoval v tridsiatke a v čechách to div že nevyhlásili za štátny sviatok, tak sa musím viac ako smiať. Asi je už vzdelanie nepotrebná súčasť. Čo sa deje na amerických univerzitách je asi zbytočné písať.
Až mi srdce pookreje, keď vidím človeka športovca, ktorý sa vie vyjadrovať , je slušný, má vzdelanie, má svoj názor a hlavne vie ho vysvetliť a zdeliť. My väčšinou máme športovca, ktorý má síce vzdelanie, ale vyjadrovanie na úrovni ZŠ. Keď si niekedy čítam v novinách prepisy rozhovorov, tak sa môžem len pousmiať, zrazu aký slovník majú tí naši športovci.
Navrhujem tri utopické veci:
zoberme športovcom peniaze, prestaňme im platiť, veď tie peniaze môžeme dať na rôzne výskumy, pre hladné a zanedbané deti, pre tých, ktorí sa snažia urobiť náš svet „lepším"
odstráňme súťaživosť, prestaňme sa naháňať za sekundami a počtom gólov, hrajme len tak
sami si choďme zahrať futbal, hokej, basketbal a tenis, choďme si sami zabehať
PS: Ja viem, tá posledná vec je viac ako utópia :).
Jeden skutočný príbeh na záver:
Bol jeden francúzsky talentovaný chlapec, futbalista. Jeho talent bol taký veľký, že sa od neho od malička točili všemožní agenti a ľudia. Bol asi v dorasteneckom veku. Jeho život bol futbal a neustále promočné akcie, bankety, večierky. Starali sa o neho agenti, nevedel čo je to zaplatiť si elektrinu, čo je to nakúpiť si veci. Až raz sa jednoducho zranil. Lenže to zranenie bolo natoľko vážne že musel skončiť. Zo dňa na deň ho všetci opustili, zostal mu len dom, účty a večierky. Lenže on nevedel, ako sa o seba postarať. V 19-tich sa stal alkoholik a závislý na drogách. Už nežije. Nedožil sa ani 22 rokov.
