Je máj 2009 a ja pracujem pre jednu taliansku spoločnosť. V rámci zmeny majiteľa a reorganizácie vnútri spoločnosti na Slovensku sa mi dostáva tej cti, že som povýšený. Stal som sa vedúcim oddelenia. Človeka poteší, keď si jeho prácu vážia. O ďalšiu minútu som zmeravel. Dostal som nového šéfa. Manažérom nášho oddelenia sa stal človek, ktorý bol presunutý z iného oddelenia, a s ktorým som nemal dobré skúsenosti. Mal som, mierne povedané, obavy, aká bude spolupráca, ale vzhľadom na to, že náš kontakt nebol až tak častý, resp. bol aj často sprostredkovaný, chcel som si počkať ako sa situácia vyvinie.
Vyvinula sa až nadzvukovou rýchlosťou. Do celozávodnej dovolenky v aguste som spoznal veci, o ktorých som ani netušil, že sú pri takejto manažérskej funkcii možné. Z hľadiska manažovania oddelenia jeho absolútna nedôvera voči vlastnému oddeleniu a práci, zhadzovanie práce vlastného oddelenia pred ostatnými, ignorácia dohodnutých vecí. No horšie ako to, bola absolútna technická neznalosť, manažér, ktorý má tesne po tridsiatke a absolútne nezvláda základnú prácu s počítačom-elementárne veci ako je MS Office. Jeho technické, analogické, analytické a logické myslenie bolo úplne na nule, to ústilo do neschopnosti rozhodnúť čo len jednu vec. K spolupráci sme sa vlastne ani nedostali, lebo nedalo sa ani komunikovať, nieto ešte rozvíjať túto komunikáciu, resp. prísť k nejakým riešeniam, či záverom.
Zároveň tento manažér bol presvedčený o svojej vysokej kvalite či už osobnej alebo pracovnej a prijímanie spätnej väzby neexistovalo.
Po celej firme kolovali historky o jeho neschopnosti, ktoré sa striedali s jeho slávnymi výrokmi. Bol som v pozícii, kedy sa ma úzko dotýkali jeho rozhodnutia a jednoducho nechcel som byť zodpovedný za niečo, čo som nebol schopný ovplyvniť.
Pred augustovou dovolenkou som už bol vytočený viac ako dosť. Vedel som, že veci si potrebujem vyriešiť. Ale doprial som si ešte dvojtýždňový oddych, aby som v zlosti nepovedal niečo, čo by ma mrzelo. Lenže po týchto dvoch týždňoch oddychu sa nič nezmenilo na mojom postoji. Vedel som, že túto vec nemôžem diskutovať s mojím nadriadeným, ktorého sa to týkalo, lebo by to jednoducho nebol schopný pochopiť. A tak hneď po dovolenke som išiel urobiť poriadny pracovný prešľap.
Hneď ako som prišiel do práce dohovoril som si stretnutie s najbližším nadriadeným po mojom šéfovi, s riaditeľom. Naše vzťahy boli vždy korektné, považoval som ho za veľmi schopného riaditeľa a férového človeka. Popísal som mu presne to, čo som písal v predchádzajúcich riadkoch. Vedel som, že jednou nohou som už stál na prahu výpovede, ale však prečo by niekto toleroval neschopného človeka na vysokej funkcii. Na moje prekvapenie sa ma riaditeľ do bodky zastal, vysvetľoval mi, že mám pravdu, že je to tak, že on to chápe, mám nejaký čas počkať a už ho upracú, a že si to strašne váži, že mu dôverujem. V rámci ďalšej spolupráce som mu navrhol, aby ma preradil na iné oddelenie, resp. aby mi zobral tú honosnú funkciu „vedúci oddelenia" a aby som sa opäť začlenil medzi ostatných. Mal som veľmi dobrý pocit, keď som odchádzal. Ale nakoniec bolo to posledný krát, čo som rozprával s riaditeľom.
O nejaký čas som bol na koberčeku pred mojím šéfom, kde mi tlmočil jeho a riaditeľov postoj k celej situácii, ktorý bol úplne odlišný od toho čo hovoril mne. Tak som slušným spôsobom vysvetlil aj jemu, že spolupráca s ním je nemožná, ak budem stále na pozícii, na ktorej som.
Zo dňa na deň som sa stal v podniku „slávnym". Dozvedel som sa kopec vecí, ktoré asi ani nemohli byť všetky pravdami, ale zároveň aj to, že kvôli môjmu šéfovi už veľa ľudí s firmy odišlo, alebo chcelo odísť.
K 1. novembru som odišiel na dohodu, aj keď všetci vieme, že som dostal výpoveď. Vedel som, že sa to stane, ale dúfal som v niečo iné.
Keď sa toto dozvedeli moji najbližší a rodičia, vychovávaní v pokore a prijímaní všetkého čo im príde do cesty, nemohli to prežiť čo som urobil a nevedeli pochopiť, prečo som nedržal hubu a krok. Ako ťažko to nevedeli pochopiť, tak ešte ťažšie sa im to vysvetľovalo. Hlavne sa báli, kde sa teraz zamestnám a čo bude s rodinou ďalej. Tieto výčitky som mal samozrejme aj ja a veľké, ale stále to vidím ako vtedy-ďalej sa už nedalo. Ešte, že ma podporila doma manželka, a potom nasledovali už len radostné udalosti. V decembri sa mi narodil syn, medzitým som si našiel novú prácu, takže Vianoce boli nádherné. Od januára som na novom pôsobisku. Som o dvadsať metrov ďalej ako som bol. Práca je omnoho kreatívnejšia a ja v podstate týmto dvom pánom môžem poďakovať za výpoveď.
A pointa príbehu? Vo februári dostal môj bývalý riaditeľ hodinovú výpoveď. A dnes som sa dozvedel, že môjmu bývalému šéfovi bol odobratý status manažéra a je len „obyčajný rádový vedúci", a stal sa mu šéfom človek, ktorého chcel ešte pred 2 rokmi vyhodiť.
Božie mlyny melú, niekedy aj rýchlejšie ako si myslíme. Nerobí ma šťastným to, že týmto dvom pánom nastal zlom v ich pracovnej kariére, ale že sa niekedy vyplatí, konať podľa vlastného presvedčenia.
No, a teraz už do práce :)
