Na chodbe si dotyčnú hŕbku chcem ledabolo vsúkať do gaťúreniec, naposledy im venujem pohľad.. ale čo to! Výsledná suma = 1 euro. Ups! Otáčam sa na päte, vchádzam odkiaľ som vyšiel, otrčím ruku s mincami a vo všetkej slušnosti sa s úsmevom opýtam: „Prepáčte nemali ste mi náhodou vydať 4 ojro?“ Môj díler fľochne prekvapený kukuč na moju dlaň, dve sekundy sa mu krútia v hlave kolieska: „Ojoj, jasne. Ospravedlňujem sa, štyri to mali byť všakže.. Dnes robím samé kiksy.“
V poriadku, sme len ľudia, usmievam sa keď odchádzam, občas sa to stane každému. A po malej chvíli sa zamračím. Aký je pomer „drobných náhod a nehôd“ vo váš neprospech voči tým vo váš prospech? Preberám si v duchu celoživotnú štatistiku finančných transakcií a čestne prehlasujem - bude to aspoň 10:1. Čim to asi je? Je marec, vonku svieti jarné slniečko a tak ho prijímam. Plne vo svoj prospech. Svet ľudí je zvláštne miesto.
