Pamätáte sa na časy nedávno minulé, keď sme si hrýzli nechty, či sa našej malej vlasti podarí splniť (náročné) sociálno-ekonomicko-politické požiadavky EÚ pri predvstupových rokovaniach? Ako na tlačovkách sedeli páni Dzurinda s Miklošom, školáci v prvej lavici, trasúc sa pred písomkou? Zvláštna kasta guru, či ako sa tá skupina vysokých komisárov volá, k nám chodila dvíhajúc varovné prsty. Musíte ozdraviť finančný sektor, musíte si strážiť infláciu, jeden z ukazovateľov prekročený až o pol percenta, druhý je mierne pod limitom, zamyslite sa a makajte na sebe, inak.. nonono, bububu.. pokojne sa Vám môže stať, že Vás aj neprijmeme. V Hornej Dolnej policajt natiahol obuškom indiánovi cez držku, to je škandál! Správajte sa kultúrnejšie a, preboha, šetrite!
Krátky prestrih po rokoch. Európa už štáty neprijíma, ona ich pohlcuje. Aspoň sa snaží. Otázka znie: Kedy išlo o divadielko? Vtedy? Či teraz? A o čo v tejto šou ide?
Ukrajina predsa prirodzene patrí k „nám“. Kašlať na „pravidlá“. 11 milárd? Žiadny problém. Dáme i viac.
Zákusková story núka ešte jednu spomienku. Olympijské hry v Číne práve začali (ach tie náhody), Saakašvili žuje kravatu, Rusi sa nenechali vybombardovať. V USA TODAY titulky cez celú stránku: „Russia invades Georgia!“ A jednoduchý John, kukuričný farmár na juhu poznamená: „Preboha zastavte ich už niekto. Veď je to len 100 míľ od nás.“
Je nedeľa, všetci chodíme do cukrárne, kúsok z toho, kúsok z tamtoho... uf, dobré bolo, stačilo. Ale tie tučné panie v rohu, len žerú a žerú. Celé plechy.
