Niekoľko dôvodov, prečo nejazdiť počas Helloweenu v Taliansku I.

$Táto expedícia začala veľmi jednoducho. Možno si pomyslíte, že slovo expedícia je prisilné. Ale čítajte až do konca...$$O 19,00 hod dali Bratislave posledné pá pá, kúpili diaľničnú známku a usmievali sa od ucha k uchu v blaženej nevedomosti. Nikto z nich ani len netušil, čo ich čaká a neminie. Jazda po diaľnici bola fajn. Zrazu sa blíži Graz. Ten ich privítal nepriehľadnou hmlou. Inštruktor, ktorý miluje adrenalín, aj naďalej fičal stovkou. "Deje sa niečo? Veď ja vidím dobre!" Učnici skoro oči z jamôk vyliezli a potápač vklinený do batožiny na zadnom sedadle spozornel, sem-tam od strachu vykríkol. Klagenfurt im takisto neprial. Ale Villach už čakal v diaľke, tak "hádam nepôjdeme krokom, nie?". Benzínu v nádrži bol dostatok, očakávaní takisto. Potápač na zadnom sedadle z času na čas zahájil protestný spánok, aby sa nemusel trápiť otázkami typu: "Čo urobí auto idúce rýchlosťou 110 km/hod ak prudko zabrzdí na mokrej vozovke?" Učnica fungovala ako navigátor. Je nutné podotknúť, že tá osoba trpí chronickým nedostatkom orientačného zmyslu (po niekoľkých hodinách zistila, že tým syndrómom nie je postihnutá sama) a prekypuje jazykovou ostrosťou. Inštruktor všetkých ešte pred zahájením expedície stopercentne uistil, že všetko pozná, všetko vie, všetko je v poriadku a netreba sa stresovať.$$Keďže kvalitné diaľnice sú prejavom zahnívajúceho kapitalizmu, rozhodol sa inštruktor pre iné cesty. OK. Aj to posádka bez reptania vzala na vedomie. Veď Terst bol skoro v dohľade. Odbila tretia hodina ranná a minivýprava dorazila do cieľa. "Kam teraz?" Ponaťahovať kosti, urobiť prechádzku na čerstvom vzduchu, zopár fotiek nacvakať.$$"Ideme pozrieť ten obchod, viem, kde to je." Hádam toto mohlo byť varovným signálom. Ale nebolo. Oťapený zvyšok posádky sa okamžite prebral z nočnej malátnosti, keď sa auto vrútilo do dokov medzi kamióny. "Uuuups, tadiaľto cesta asi nevedie" - touto vetou začala nekonečná séria priestupkov, náhod, zvláštností a iných nadprirodzených javov. Začala sa jazda v protismere, ignorancia plných čiar a červených svetiel semaforov, parkovanie v križovatke, jazda po chodníku, nadávanie nespavého dôchodcu, okolo ktorého prešli niekoľkokrát vo veľkolepom talianskom štýle. Jedinou ich záchranou bola pokročilá nočná chladná hodina a totálna absencia policajtov. Inak by posádka hádam aj tretiu nápravno-výchovnú spoznala. Lenže, čo teraz? Obchod sa vyparil, vlastne cesta k nemu. A človeku z času na čas aj spať treba. Na parkovisku pri hlavnej ceste, pod košatým stromom odparkoval inštruktor svoju Hátatitlu a zaželal ostatným dobrú noc. To bolo asi o 04,15 hod. Chudák vtlačený potápač trpel ako kôň. Počítal okolo prechádzajúce autá, násobil ich množstvom minút a odmocňoval konštatou iks. Všakovakým spôsobom zabíjal čas, aby sa nezbláznil. Ráno o šiestej - akurát na rannú šichtu - sa zobudili zvyšné dve tretiny obyvateľstva auta. "Dobré ráno! Musíme ísť natankovať." Keďže v Slovinsku je benzín podstatne lacnejší (až o neuveriteľných 12 centov, ironická poznámka autora), frčalo sa tam. Inštruktor síce netrafil ten prechod, ktorý si zaumienil nájsť, ale to nikomu zatiaľ nevadilo. Natankovalo sa, dokonca v Slovinsku aj tvrdú euro menu akceptovali a išlo sa naspäť. Pozor! Nebolo to také jednoduché, lebo po nesprávnom výbere smeru cesty sa muselo cúvať na diaľnici. Ďaľšia z adrenalínových disciplín. Posádka zocelená nočným spánkobdením sa však nenechala len tak ľahko odradiť. Postavili sa do radu na hranici a čakali. Samozrejme, s blaženým úsmevom na tvárach, lebo pred sebou mali vidinu ponoru v novembrovom talianskom mori.$$"Bon giorno!" privítal ich colník. Po prehliadnutí pasov položil obligátnu otázku: "Kam? Na ako dlho?" Inštruktor sa chopil reči, načo mu bolo prikázané, aby odparkoval auto bokom. Tak sa čakalo. K autu prišla prvá výzvedná skupinka colníkov, úderná sila troch chlapov. Ich kápo - nazývaný interne Plešatec - bol akýsi zvedavý a hneď vyrukoval s otázkami: "Alkohol? Cigarety?" Keď posádka auta svorne zavrtela hlavou, že nič také nemajú, vyštekol: "Show me money! Euro! Para!" (Tu je nutné dostať čitateľa do obrazu. Hoci učnica vždy a všade skúšala otrepané frázy typu: "Do you speak english? Sprechen Sie deutsch?", málokedy jej to pomohlo. V Taliansku sa hovorí taliansky a nijak inak.) Skupinka vytasila peňaženky naplnené euráčmi a pred zrakmi zákona začala rátať. Plešatec nemal príliš veľa trpezlivosti a odišiel. Druhý uniformovanec prikázal, aby sa vrátili do auta a čakali na ďalšie príkazy. Trojica dala hlavy dohromady a hútala, o čo v tejto hre ide. Keďže s prázdnym bruchom sa ťažko premýšľa, padli za obeť nejaké tie klobásky s chlebom. Prišiel uniformovanec k autu a gestikuluje, aby ho všetci nasledovali. Plešatec bol hneď z rána priveľmi aktívny, ako onedlho pochopili. V každom pase bol vložený papier formátu A4, ktorý sa tváril ako čosi, čo z bežného občana-turistu urobí kriminálnika.$$"Chlapi, nič nepodpisovať, nenechať sa vytočiť, ostať pokojný!" precedila pomedzi zuby učnica. A ujala sa anglického slova. "Sorry, what's it?" Plešatec začal štekať čosi o tom, že nemajú dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohli byť v Taliansku, a tým pádom tam nesmú ísť.$$"Kto povedal, že nemáme dostatok peňazí?" učnica sa rozhodla pre stratégiu boja - slušný ale vytrvalý odpor.$$"Videl som!"$$"Ale nie všetko" to spozornel aj jeho sprievod o sile asi 5 uniformovancov. Samozrejme, hovoriacich iba taliansky.$$Plešatec čosi splietal o denných množstvách peňazí, ktoré treba mať. Učnica sa snažila so svojou školskou angličtinou z neho vymámiť akýkoľvek predpis, ktorý tieto denné sadzby upravuje. Preto sa zmohla na chabý pokus duchaplnou vetou: "Sorry, can you show me a letter from government?" načo Plešatec bravúrne a pohotovo odpovedal: "I'm policeman, I'm government!" Chlapi mali čo robiť, aby nevybuchli do rehotu. Respect!$$Pokračovanie nabudúce.. v tomto príbehu nič nie je vymyslené! :)