Bohužiaľ, Iveta Radičová porušila viac ako jeden bod zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, hoci aj to je samo osebe dosť závažné zlyhanie. Čo by si asi pomyslel občan, keby povedzme na súde namiesto zákonného sudcu prišiel pojednávať nejaký iný? Alebo keby namiesto jedného ministra podpisoval vyhlášky jeho kolega z vlády? Asi by bol z toho škandál ako Brno, Praha, Londýn...
V tejto chvíli vôbec nezáleží na tom, čo v minulosti urobil Ján Slota a jemu podobní. Ak sú takíto ľudia mierou onej morálky a slušnosti, ktorou sa ešte nedávno pani poslankyňa tak oháňala, potom Iveta Radičová skutočne nemá občanom tejto krajiny čo ponúknuť. Vlastne, ako komu. Mikuláš Dzurinda si v tejto chvíli zaiste potajomky mädlí ruky. Po utorkovom hlasovaní sa totiž rady tých, ktorí si „Ivetku nevedia predstaviť ako predsedníčku SDKÚ“ podstatne rozrástli.
Lenže Iveta Radičová neporušila iba rokovací poriadok. Porušila Ústavu Slovenskej republiky, ktorú sa ako poslankyňa zaviazala dodržiavať „na svoju česť a svedomie“. A to je najhoršie zlyhanie, akého sa ústavný činiteľ pri výkone svojej funkcie môže dopustiť. Ústava totiž jasne hovorí, že poslanci vykonávajú svoj mandát „osobne“. Kto posúdi, kde je hranica medzi závažným a nepodstatným porušením ústavy? Hádam pani poslankyňa Tatiana Rosová, ktorá sa svojej kolegyne zastáva s tým, že Iveta Radičová vlastne hlasovala „v jej mene“? Lenže práve to ústava nedovoľuje.
Ak sa zmierime s takýmto precedensom, nemusíme voliť 150 poslancov. Stačí, ak si vo voľbách zvolíme za každú stranu jedného zástupcu, ktorý bude štyri roky hlasovať „v mene“ takého počtu poslancov, aký zodpovedá volebným výsledkom. A keď dotyčný poslanec nebude môcť na rokovanie prísť, nič sa nedeje: pošle svojho asistenta, manželku, svokra, kolegyňu z niektorého zo svojich ďalších zamestnaní, suseda, vrátnika... Jednoducho toho, kto bude k dispozícii. V parlamente môžu miesto poslancov pokojne hlasovať strýkovia, gazdiné, kamaráti, šoféri. A poslanci? Tí si môžu zatiaľ užívať pôžitky svojej funkcie v nejakej exotickej krajine.
Je zarážajúce, ak niekto tvrdí, že Iveta Radičová konala nechtiac, neúmyselne. Ako môže niekto „neúmyselne“ vložiť kartu do hlasovacieho zariadenia a zatlačiť správne tlačidlo? O neúmyselnom konaní by sme mohli hovoriť vtedy, ak by sa jej z nedbanlivosti pošmykla ruka, alebo keby bolo hlasovanie dôsledkom zásahu „vyššej moci“. Ani jedno ani druhé sa však nestalo. Naopak, Iveta Radičová si bola vedomá toho, že ak vloží do príslušného zariadenia kartu a stlačí gombík, bude hlasovať. A veľmi dobre vedela aj to, že tak zahlasuje nie za seba, ale za svoju kolegyňu a v tej chvíli to aj chcela urobiť. Už starí Rimania vedeli, že ak niekto koná určitým spôsobom, pretože chce spôsobiť určitý následok, ide o konanie úmyselné. Aj keby Iveta Radičová nebola vedela, že takéto konanie je protiústavné, je to irelevantné, pretože neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje a už vôbec nie poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky.
Jediné, čím by sa mohla poslankyňa Iveta Radičová zbaviť viny, je skutočnosť, že v čase konania nebola schopná rozlíšiť dôsledky svojho konania alebo svoje konanie nedokázala ovládať. Veď sama tvrdí, že konala „v panike“. Lenže to môže posúdiť iba psychiater. Ak by sa však táto „panická porucha“ predsa len preukázala, bolo by už iba na jej voličoch, či by si takúto poslankyňu zvolili znova. To sú však iba špekulácie. Osobne si myslím, že človek, ktorý koná „v panike“, nepostupuje tak premyslene a hlboko racionálne. Ale to je iba môj laický názor.
Prekvapuje ma, ako niektorí zástancovia Ivety Radičovej tvrdia, že vzdaním sa mandátu by nasadila latku politickej morálky príliš vysoko. Tú pomyselnú latku už totiž pred ňou nasadil niekto iný. V ponovembrovej histórii nášho parlamentarizmu sa už stalo, že poslanec zákonodarného zboru hlasoval za kolegu. Následne sa vzdal svojho mandátu.
Nemám žiadny dôvod pochybovať, že Iveta Radičová vníma svoje konanie ako zlyhanie alebo chybu. A som si celkom istý, že ju táto „chyba“ aj patrične mrzí. Veď takáto hlúposť nikomu a ničomu nepomohla, jej samej však spôsobila zbytočné problémy. Ale ľútosť niekedy nestačí.
Nedávno som počul o tom, ako istí lekári, a nebolo to na Slovensku, istému pacientovi omylom vyoperovali namiesto nefunkčnej obličky tú zdravú. Pomerne mladý muž je dnes čakateľom na transplantáciu... Aj títo lekári urobili „chybu“, podobne ako pani Radičová. A som si istý, že ich to mrzí oveľa viac ako ju. A rovnako verím tomu, že viac by takúto chybu nespravili. Už na to nebudú mať príležitosť. Dnes o tom totiž rozjímajú v ústave na výkon trestu odňatia slobody. A ešte niekoľko rokov budú. Za chyby sa platí a ja som zvedavý, kde bude o tej svojej premýšľať Iveta Radičová. O tom, či to bude v poslaneckej lavici alebo niekde inde, rozhodne totiž na rozdiel od spomínaných lekárov pani poslankyňa sama.
