Jaroslav Hrenák
Exclamationes (in oblivionem pvrpvream)
Ani neviem, prečo sa spolu rozprávame. Veď ty vlastne... vlastne ani neexistuješ; si len chiméra, prelud, výplod jeho fantázie... Tak sa už prestaň tváriť, akoby som tu nebol! Nie je to tvoj príbeh, zmier sa s tým konečne. Patrí len jemu. Ty si iba abstraktný záblesk jeho podvedomia. A hoci si veľmi blízko neho, nikdy nebudeš patriť do jeho sveta; nemôžeš, nesmieš... Mňa neoklameš a ani seba nie. Viem, že si sa doňho zaľúbil. Aj on ťa ľúbi, ale vie, že to nemôže pokračovať. Je to jeho osud. On si ho vysníval, rovnako ako teba. Lenže ty si sa mu vymkol spod kontroly. Vstupuješ do jeho snov a rozrušuješ pokoj jeho duše. Nerob to, prosím. Nenič mu jeho šťastie, veď si len klamlivé zdanie jeho pominuteľných túžob.
