Bol si s ním. Včera si s ním bol.Nezabúdaj, že som tvoje Svedomie. Predo mnou nemôžeš nič zatajiť. Išiel si sámtou starou uličkou. Vôňa padajúceho snehu ťa pohládzala po vlasoch. Nepočul siju. Videl si pred sebou len svoje myšlienky, počul si iba jeho obraz vznášajúcisa medzi úlomkami zašlého sveta. Vtedy si sa mi stratil. Trvalo dlho kým somopäť uvidel zvuk tvojich krokov. Práve si vchádzal do nejakých dverí. Ach, tástará kaviareň. Ty si na ňu ešte nezabudol? Bál si sa, že budem cítiť jeho prítomnosť a zároveň si bol takývyplašený, že si ma úplne prehliadol.
– Už som si myslel, že neprídeš... – zašepkal roztraseným hlasoma pozrel sa do tvojich očí. Musel v nich cítiť odraz mojejprítomnosti, no nechcel si to pripustiť. Je ako ty, tiež chce predo mnouuniknúť.
– Váhal som, či prísť, – vyhŕkol si náhle, no klamal si. Celý si sa chvelpri predstave, že sa znova stretnete. – Som rád, že si tu.
– Chcel si ma vidieť...
– Áno. Vieš, akosi som si zvykol na rozhovory s tebou, – povedal tioveľa pokojnejším hlasom. A hoci ste rozprávali potichu, bol som takblízko vás, že mi neuniklo jediné vaše slovo, jediný pohľad, jedinámyšlienka...
– Pôjdeme sa prejsť? Musím sa nadýchať, – vyriekol si znenazdajky.Uvedomil si si, že som s tebou.
– Ak chceš, – odvetil polohlasne.
A tak ste odišli. Ty a on. Dlho stesa prechádzali zasneženými ulicami až ste sa nakoniec ocitli v jeho byte.Vošli ste dnu a ty si rýchlo zatvoril dvere, aby som nemohol vojsť. Boloto zbytočné.
– Dáš si kávu, – opýtal sa nesmelo.
– Myslím, že áno, – utrúsil si akoby mimochodom. Ani si nevedel, čo sapýta. Iba si sa naňho díval. Vo vašich pohľadoch bolo čosi zvláštne. Nehaa túžba boli podfarbené neistotou a beznádejou. Obaja ste vedeli, žeto nemôže byť skutočné.
O chvíľu sa objavil vo dverách, nesúcstrieborný podnos s dvoma šálkami kávy. Položil ho na malý stolík. Posadilsa na pohovku vedľa teba. A vtedy si sa ho dotkol. Končeky tvojich prstovsa nesmelo priblížili k jeho ruke, ktorá ležala bez pohybu. V tejchvíli ste boli na jediný krátky okamih, na krehký zlomok sekundy tak blízkoako nikdy predtým ani nikdy potom. Nemal si to urobiť. Nesmieš mu dávať nádej,ktorá sa nikdy nesplní. Nerob to, prosím; nekomplikuj mu život.
– Nemôžeme...prepáč... ja...ja... neviem...– hovoril zmätene. Uvedomovalsi, že to zašlo priďaleko. Odmlčal sa. To ticho bol prerývané vašou bolesťou.Vôňa kávy, rozliehajúca sa po celom byte, bola akoby soľou, ktorá sa sype dorany. – Vieš, študujem... Chcem byťkňazom...
V tej jedinej nesúvislej vete bolopovedané všetko. Rozhodol sa dávno predtým ako ťa spoznal. Ty do jeho života nepatríš. Tak si to konečne uvedom! Prestaň v ňomzasievať pochybnosti, prestaň mu dávať nádej, že môžete byť šťastní.
– Nikdy si mi to nepovedal, – zašepkal si tak ticho, že to bolo sotva počuť. Mne však tvoje slováneunikli.
– Ľudia by to nepochopili....
– Prečo sme sem prišli?
– Nemohol by som... Vychladne nám káva
– Musím už ísť. Je neskoro.
– Uvidíme sa...
– Neviem...
Obajaste vedeli, že tie slová znamenajú „zbohom“.
Tak vidíš, viem všetko... Ale veď ty plačeš!No tak sa upokoj. Varoval som ťa, hovoril som, že sa to stane. Lenže ty nemášprávo byť šťastný, nie si nič viac ako ilúzia, opar, ktorý sa rýchlo rozplynie.Si slza na jeho duši, ktorú vysuší prvý slnečný lúč a zanechá v jehocitoch hlbokú vrásku. Nemal ťa stretnúť. Nemal si ťa vysnívať. Už, prosím,neplač. Chceš, aby mi vás prišlo ľúto?
***
Je to zvláštne. Prešlo toľko rokov. Dlho sisa snažil prehlušiť hlas svojho Svedomia. Musel si predsa vedieť, že predo mnouneunikneš. Som tvojou súčasťou. Nemôžeš utiecť pred sebou samým. Spomínaš si nanáš posledný rozhovor. Netvár sa prekvapene. Na mňa to neplatí. Pamätáš sikaždé slovo. Myslíš, že ťa nechápem? Vždy si si to myslel. Ako veľmi si sa mýlil. Som jediný kto ti kedy rozumel. To ty si nepočúval.Nechal si sa unášať prúdom fantázie. A za tie roky sa nič nezmenilo. Anisi neuvedomuješ, že ešte stále existuješ v jeho mysli. Žiješ len vďakajeho túžbe. Si časťou jeho duše a predsa si od neho na míle vzdialený. Ajon už na teba zabudol. Vlastne, si len myslí, že zabudol...
Pozrisa naňho. No tak sa konečne pozri! Vidíš, čo si spôsobil! Vzal si mu pokoj.Vzdalsa ťa a cesta, ktorou šiel, bola iba ďalším preludom, inou formou zatemneniazmyslov. Spomínaš si, kedy si ho naposledy videl usmievať sa? Jeho pohľad mávalhorúcu príchuť nevinnosti. Čo z neho zostalo dnes? Úlomky trpkéhoprecitnutia, výkriky sklamania, kŕčovitá bolesť, maskovaná nenávisťou. Ale mydvaja si pamätáme, aký býval. Viem, že to nie je tvoja vina. Nie si zlý.Nemohol si ho ochrániť. Má predsa slobodnú vôľu. Bolo jeho rozhodnutím, že sisa vynoril v jeho mysli. Ty si nemohol nič ovplyvniť...
Cítiš ten závan bolesti na jeho perách.Vidieť to, keď spí. Nebol šťastný. Žil vo svete snov. Bol si jedným z týchsnov. Ani s tebou by nenašiel šťastie. Príliš sa vzdialil ľuďom.Zabudol... Ponoril sa do seba. Plytkosť sveta nasmerovala jeho kroky dotranscendentna. Nepochopil, že jeho vnútro je iba odrazom skutočnosti. Odmietalsvet, v ktorom žil, a bál sa toho, ktorý si vytvoril. Zmietal sav pochybnostiach a strachu, ktorý mu bránil žiť. A tak ibaprežíval.
Ani sme si to neuvedomili. Toto nie je ibanáš rozhovor. Kým sme sa dívali ako spí, on nás celý čas počúval. V našichslovách sa mu premietal celý život.
Pozri, má v očiach slzy. Keby ho takteraz mohli vidieť ľudia. Je taký bezbranný. Spoznali by v ňom tohoneprístupného starca, mizantropa v červenej sutane, kardinála, ktorý budilstrach? Oni ho nepoznali. Dnes si už nikto nepamätá, aký bol. Oni nevedia, akotrpel. Nikto nevidel jeho city. Vnímali iba jeho skutky, ktoré sazabodávali ako oštep do sŕdc tých, čo ho nenávideli a ktorým nemoholrozumieť.
Odchádza. Aj my musíme odísť s ním. Lebo tysi len výplod jeho fantázie a ja tvoje Svedomie. Odchádza. A mymusíme ísť s ním. Lebo ty si iba púha myšlienka vrytá do jeho spomienok.Odchádza. Musíme ho nasledovať. Tak teda poď, je čas...
