Kedysi som si zvykol kupovaťnoviny kvôli komentárom. Správy sú všade rovnaké. Aspoň by mali byť. Alekomentáre vyjadrujú subjektívne postoje a názory autora; niekoho, ktoproblému rozumie lepšie ako ja. Aspoň tak by to malo byť. Dnes to už nerobím.Komentáre v dennej tlači čítam veľmi zriedka. Nemusím ich čítať. Od istéhočasu akosi vždy uhádnem, čo v nich bude. A vôbec to nesúvisí s tým,že by som od slávnej delfskej veštice Pýthie na blšom trhu vyhandloval časť jejschopností. Skôr to bude tým, že tie komentáre sú všetky akési rovnaké.
Iné slová, iné frázy, iné vety,ale obsah zväčša takmer identický. Občas sa nad tým pozastavím. Ako je možné,že všetci tí „renomovaní“ komentátori majú vždy na všetko rovnaký názor?Niektorí z nich ho vedia napísať krajšie, iní viac kostrbato, niekedyčlovek nájde aj celkom peknú slovnú hračku. Ale vo svojej podstate je ten názorvždy taký istý. Bez ohľadu na autora alebo dokonca noviny, ktoré čítam. Možnosi ho ukradomky medzi sebou požičiavajú. Možno ho kupujú vo výpredajiv čínskom obchode. A možno majú rozdelené úlohy. Každý deň ten názorniekto „vymyslí“ a kolegiálne ho pošle ostatným. Instantný názor: stačírozpustiť vo vode, trochu zamiešať, podľa chuti osoliť, okoreniť a instantnýkomentár je na svete.
Naozaj si v tejto chvílineviem spomenúť na komentár, ktorý by sa svojím obsahom výraznejšie vymykalvšeobecne a nekriticky prijímaným paradigmám. Dúfam, že som nezačalstrácať pamäť. Taký starý hádam ešte nie som. Skôr si myslím, že tie komentáresú skutočne všetky na jedno kopyto. Možno sa autori nechali inšpirovaťliterárnou modernou a avantgardou, kde sa často kládol väčší dôraz naformu ako na obsah. Ale ani to sa mi nezdá veľmi pravdepodobné, lebo s touformou to tiež nie je žiadna sláva. Keď si pozriem niektoré videokomentáre nastránkach slovenských denníkov, neviem, či sa mám smiať alebo plakať.Komentátorom často chýbajú elementárne rečnícke schopnosti. Občas mám pocit, ženiektorým robí problém vykoktať zo seba súvislú vetu, o správnejartikulácii a primeranom výraze ani nehovorím. S takýmto prejavom byma asi nepresvedčili ani o tom, že tráva je zelená. Písanie im ideskutočne lepšie. Česť výnimkám.
A tak sú naše noviny plnéinstantných komentárov. Nemastných, neslaných, lebo každý sa bojí, aby ichnáhodou nepresolil alebo nepridal ingredienciu, ktorá sa k takémuto názorunehodí. A tak je úplne najlepšie, keď má instantný komentár príchuťglutamanu. Tým sa nedá nič pokaziť, tak načo bezhlavo experimentovať. A všetkykomentáre sú potom rovnako dobré. Nejaký nihilista a trúfalec by možnopovedal, že sú zároveň aj rovnako zlé, ale to by boli príliš kacírskemyšlienky.
Ak som nevdojak navodil dojem, žemojím cieľom bolo bedákanie nad (pod)úrovňou slovenskej žurnalistiky nie je tocelkom tak. Obviňovať novinárov z toho, že nám ukazujú obraz spoločnostiby nebolo správne. Novinári sú totiž vždy takí, akí sú ich čitatelia. Sú takí,aká je aj spoločnosť. Povrchní a nekritickí.
U nás sa iné názory ako tieinstantné jednoducho nenosia. Asi nie sú dosť nóbl alebo čo. A nenosia sanielen medzi novinármi, ale ani v škole, v práci,v pohostinstve... Ak má niekto iný názor ako väčšina, inštinktívne si ho radšejnechá pre seba. Ak sa človek svojimi postojmi vymyká všeobecným vzorcominstantného myslenia, hneď naňho väčšina pozerá cez prsty. V internetovýchdiskusiách sa ľudia navzájom napádajú hanlivými označeniami ako „modrá luza“alebo „červení kméri“ bez snahy vypočuť si argumenty druhej stranya porozmýšľať nad nimi. A tak je najlepšie byť jednoducho priemerný.Nevytŕčať z radu. Niekam sa zaradiť a vegetovať.
Často sa sám seba pýtam, kam sapodela známa sokratovská maieutika? Stále sme nepochopili to, čo vedel užvo štvrtom storočí pred n. l. Sokrates, ktorý v dialógu spochybňovalvedomosti ostatných, aby nakoniec dospel k presvedčeniu, že je predsa leno niečo múdrejší ako ostatní, ktorí sa domnievajú, že vedia to, čo nevedia.Akosi sme sa nenaučili testovať svoje vlastné názory, podrobovať ich kritikea v pochybnostiach hľadať odpovede. Vlastný názor od nás nevyžadujúani na vysokej škole, kde sa väčšinou viac cenia namemorované vedomosti akokritické myslenie.
Ak sa takto správa celáspoločnosť, niet sa čo diviť, že novinári spohodlneli a zleniveli, žerezignovali na hľadanie pravdy. Veď pravda je podľa sofistov aj tak relatívna.Tak načo hľadať tú vlastnú. Stačí si nájsť nejakú voľne pohodenú pravdu,najlepšie takú, ktorá znie na prvé počutie inteligentne a jednoducho.A potom ju stačí už iba dookola verklíkovať; čím viac tým lepšie. Je toako s ázijskými mlynčekmi na modlenie. A tak vznikne instantnápravda, polotovar na prípravu instantných názorov, z ktorých sa rodiainstantné dogmy. Niekedy skostnatené, nedovarené, ale dobré. Tak načorozmýšľať, veď v jednoduchosti je krása.
Lenže mne to kritické mysleniev našej spoločnosti akosi chýba. Mám rád iné názory. Aj také,s ktorými nesúhlasím. Nútia ma zamýšľať sa nad mojimi vlastnými postojmi apodrobovať ich neustálej kritike. Vnútorne ma obohacujú. Vyhľadávam ich. Obklopujemsa ľuďmi, ktorí myslia kriticky. Je ich dosť, iba ich často prehliadame v dave.Občas to chce trocha námahy, aby som ich našiel. Ale stojí to za to. Viete, janemám rád príchuť glutamanu.
