Takýto obraz slovenskéhozdravotníctva mnohých možno prekvapil. No ak si spomeniete na prípad bývaléhoprezidenta Rudolfa Schustera, ktorého kvôli vyšetreniam prevážali z jednejnemocnice do druhej, potom reportáže televízie Markíza presne zapadajú do tohtokontextu. Napriek tomu, že v júli 2000 kvôli tejto afére pod tlakom médiíodstúpil vtedajší minister zdravotníctva Tibor Šagát, situácia sa, bohužiaľ,dodnes nezmenila.
To, čo sa stalo v lete v roku2000 nebolo ani „sprisahanie“ ani bezbrehé zanedbanie si povinností zo stranyzdravotníkov, ako to s obľubou vykresľoval Rudolf Schuster. Bol to ibanefalšovaný obraz krutej slovenskej reality. Na Slovensku jednoducho nemámezdravotnícke zariadenie, kde by bolo možné poskytovať komplexnú zdravotnústarostlivosť. A v takom prípade nezáleží na tom, či je pacientomprezident, minister, pápež, riaditeľ zemegule alebo bezdomovec. Jednoducho nieje kde a nie je s čím. Špičková medicína sa totiž nedá robiť nakolene. To nedokážu ani špičkoví odborníci, ktorých na Slovensku máme.
Fakultná nemocnicav Bratislave je skôr virtuálnou realitou. Pod tento názov sa v roku2003 zaradili pracoviská na Miczkiewiczovej, v Ružinove, na Kramároch,v Petržalke a Špecializovaná geriatrická nemocnicav Podunajských Biskupiciach. Z toho vyplýva že fakultná nemocnica akozdravotnícke zariadenie reálne neexistuje. Roztrúsené pracoviská objektívnenemôžu poskytovať komplexnú zdravotnú starostlivosť na špičkovej úrovni tak,ako sa to od koncovej nemocnice očakáva.
Ako to veľmi príznačne, hoci nieveľmi diplomaticky, vyjadril dekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave PeterLabaš, fakultnou nemocnicou dnes na Slovensku nazývame „každú búdu“. Fakultnénemocnice máme v Nitre, Trnave, Žiline, Trenčíne, Nových Zámkocha pod. Preto Bratislava potrebuje nie fakultnú nemocnicu, ale univerzitnú,a nie virtuálnu, ale skutočnú, ktorá bude slúžiť občanom z celéhoSlovenska.
Veľká časť kritikov projektuuniverzitnej nemocnice kladie otázku, prečo by sme mali stavať nejaký kolosv Bratislave, keď sa zatvárajú nemocnice v regiónoch. Odpoveď jejednoduchá. Slovensko má niečo viac ako päť miliónov obyvateľov, čo je číslozodpovedajúcemu priemernému veľkomestu. My tu jednoducho nemôžeme vybudovať päťalebo desať špičkových zariadení. CT alebo MR nemôže byť v každej obcia transplantáciu neurobí jeden chirurg s inštrumentárkou niekdeHornej Dolnej. Iste, každý by chcel byť riaditeľom, námestníkom, prednostom,primárom... Lenže takéto centrum, ktoré by zastrešovalo špičkovú zdravotníckustarostlivosť, excelentný výskum a výučbu budúcich lekárov, môže byť naSlovensku jedno možno dve. Aby bolo pracovisko kompatibilné so špičkovýmieurópskymi klinikami, musí vykonávať najmenej päťdesiat výkonov určitého typuročne (napr. chirurgické výkony,transplantácie a pod.). A to je v malých nemocniciachnemysliteľné.
Možno som naivný, keď si myslím,že zdravie občanov by nemalo byť vecou politiky, ale zdravého rozumu. Užv roku 1987 si vtedajší predstavitelia uvedomovali potrebu vybudovaniatakéhoto zdravotníckeho zariadenia spolu s fakultným kampusom. Je úplnejedno, či to boli komunisti, trockisti, salámisti alebo traktoristi. Dôležitéje, že vznikol projekt na vybudovanie centra, ktoré by predstavovalo jednuz najmodernejších nemocníc v Európe. Projekt bol inšpirovanýuniverzitnou nemocnicou vo Švédsku (teda nie v Sovietskom zväze,v Severnej Kórei alebo vo Vietname). Do roku 1993 mala byť vybudovanáuniverzitná nemocnica Lamač – Rázsochy. V deväťdesiatych rokoch však bolistavebné práce výrazne utlmené až napokon minister Rudolf Zajac rozhodolo ich definitívnom zastavení.
A tak dnes na Slovenskunemáme univerzitnú nemocnicu, nerobíme transplantácie pečene a pľúc(radšej za ne platíme päťnásobnú sumu v zahraničí). Do existujúcichnemocníc sa už dvadsať rokov neinvestovalo, lebo sa mali stavať Rázsochy. Pacientovprevážame z jedného konca Bratislavy na druhý. Študenti študujúv pivniciach a lietajú z jednej nemocnice do druhej... (A takácesta z Ružinova do nemocnice na Antolskej v Petržalke prostriedkamiMHD dá celkom zabrať).
Pred racionálnymi argumentami sado popredia často dostáva klišé o tom, že v prípade Rázsoch sa jednáo drahú komunistickú megalomanskú stavbu. Dnes však už nikto nehovorí o otrockomdodržaní pôrodného a trochu megalomanského projektu. Súčasný rozostavanýobjekt sa dá v plnej miere využiť a dostavať aj v úspornejšomvariante. Pri súčasnom stavebnom boome v Bratislave dnes reálne nie je inávyhovujúca lokalita, kde by mohla stáť univerzitná nemocnica.
Výhodou objektu na Rázsochách je,že pozemky boli kompletne vyvlastnené a sú majetkom FNSPv Bratislave. A keďže boli pozemky vyvlastnené za účelom výstavbynemocnice, musí tam stáť nemocnica a nič iné. Ak by totiž došlok využitiu pozemku na iný účel, mali by pôvodní vlastníci nárok navrátenie týchto pozemkov a náhradu toho, o čo sa ich hodnota znížilav súvislosti s rozostavanou stavbou. Neviem, či existuje niekto, ktoby sa mohol naivne domnievať, že títo vlastníci by si nechali ujsť príležitosťľahko sa dostať k stavebným pozemkom v Lamači. Takže objekt sa reálnenedá predať alebo prebudovať na vládne mestečko ako o tom snívali viacerídoterajší ministri.
Akékoľvek úvahyo prístavbách v Petržalke alebo na Miczkiewiczovej ulici nemôžupredstavovať plnohodnotné a systémové riešenie súčasnej situácie. Akojediná rozumná alternatíva sa tak javí zatvorenie nemocníc na Kramárocha na Miczkiewiczovej a dostavanie nového objektu v lokalite Rázsochy.
Podľa vyjadrení architektov jestavba na Rázsochách v takom stave, že v nej možno kedykoľvekpokračovať. Stačí len rozhodnutie kompetentných. Na dokončenie treba približnedva roky a, čo je hlavné, najmenej päť miliárd korún.
Otázka peňazí však nie jeneriešiteľná. Lekárska fakulta a FNSP Bratislava disponujú nehnuteľnosťamiv najlukratívnejších častiach hlavného mesta. Hodnota budova pozemkov na Miczkiewiczovej, Sasinkovej a Špitálskej spolus pozemkom pod nemocnicou na Kramároch (budova nemocnice je podľaodborníkov nerekonštruovateľná a je len otázkou času dokedy budeprevádzkovateľná) by mohla do veľkej miery pokryť náklady na dokončenieprojektu. Okrem toho výstavba takéhoto medicínskeho a výučbového centra bypriniesla len na bežných prevádzkových nákladoch úsporu asi 150 miliónov korúnročne. Nehovoriac o tom, že do solídnej nemocnice by mohli chodiť ajpacienti zo zahraničia, ktorí by si za poskytované služby platili. Zdravotnáturistika je totiž v Európe v plnom prúde.
Netreba tiež zabúdať, že LF UKžije vo veľkej miere z peňazí zahraničných študentov. Dokedy budú títoochotní za osem tisíc eur ročne študovať v takýchto katastrofálnychpodmienkach? O čom asi títo ľudia rozprávajú doma? Aký obrazo slovenskom zdravotníctve v zahraničí vytvárajú?
Na Slovensku sa v poslednýchrokoch našli peniaze na dokončenie budovy Slovenského národného divadlaa vyzerá to tak, že budú aj na vybudovanie mediálneho kokmplexu STV – SRo– TASR. V týchto prípadoch hovoríme rovnako o miliardových položkách.Dnes je otázka, či sa peniaze nájdu aj na výstavbu univerzitnej nemocnice. Jasom kultúrny človek a do divadla chodím rád. Ale zdravie je pre mňa predsalen dôležitejšie. V opačnom prípade sa totiž veľmi ľahko môže stať, žesúčasný dekan Lekárskej fakulty bude jej posledným dekanom a pacienti,ktorí si nebudú môcť dovoliť hospitalizáciu v Innsbrucku, nám budú naSlovensku zomierať.
