Konečne sa mi totiž na staré kolená podarilo začať viac cvičiť... vlastne, ešte nikdy doposiaľ som toľko necvičil. Mám z toho radosť, no vždy je to niečo za niečo. Knihy na nočnom stolíku sa na mňa večer túžobne pozerali, no už mi na ne často nezostávala energia. Aby sme si udržali aký-taký vzťah, snažil som sa im to vrátiť aspoň v dňoch regenerácie. Takže o tento čitateľský denníček nebudete ochudobnení ani tento rok. Stále mám pôžitok z toho, keď si na konci roka znovu listujem prečítané stránky, vraciam sa k podčiarknutým riadkom, oživujem zabudnuté myšlienky. Tajne dúfam, že snáď sa mi tie hlavné odkazy potom lepšie uložia i do tej deravej pamäte. A možno tu jeden, dvaja z vás opäť nájdu i nejakú inšpiráciu; preto mám tú trúfalosť tieto súkromné poznámky každý rok zverejňovať. Hoci, neverím, že moje poznámky niekto prečíta celé. Pre ľahšiu orientáciu ponechávam i tradičné veľmi prísne hviezdičkové hodnotenie. Nezabúdajte, že už tri hviezdičky znamenajú super knihu. Nad tým je už nebo.
Vysvetlivky
* | Slabá kniha, nestrácaj ňou čas |
* * | Dá sa to prečítať, ale neomráči |
* * * | Dobrá kniha i pre náročného čitateľa |
* * * * | Fakt silné dielo, toto treba čítať |
* * * * * | Pecka, ktorá pozmenila môj život |
Beletria
* * *
Andy Weir: Spasitel
Nové sci-fi-čko najlepšieho kalibru, ktoré sa asi zaradí do kánonu medzi Lema, Asimova, Herberta a H. G. Wellsa. Apokalyptický príbeh, dobre podložená veda, filozofické výzvy. Vedec Ryland Grace sa z umelej kómy zobúdza v rakete. Zisťuje, že je sám a stratená pamäť sa mu vracia len pomaly. Objavené telá dvoch ďalších zomrelých členov posádky pochováva vo vesmíre. Postupne si vybavuje, že je na misii, ktorá má zachrániť ľudstvo pred vyhynutím. Slnko totiž začalo znenazdajky chladnúť a ľudská rasa čelí vyhynutiu. Na vine sú astrofágy, neznáme vesmírne organizmy. Tajomstvo, ako ich skrotiť, sa nachádza v sústave hviezdy Tau Ceti, kam mieri jeho vesmírna loď. Môže toto zvládnuť on sám a poslať naspäť na domovskú planétu riešenie krízy? Ako sa čoskoro ukáže, nakoniec mu v tejto úlohe predsa len bude pomáhať ešte niekto. Spoznáva mimozemšťana Rockyho, ktorého z inej hviezdnej sústavy vyslali k Tau Ceti s rovnakým zámerom. Hoci niektoré prvky románu skĺzavali až do rozprávky, ako napríklad Rylandova schopnosť naučiť sa mimozemšťanštinu za pár týždňov, celkovo Andy Weirovi tento šialený príbeh veríte a prežívate ho s ním. Bavilo ma to od prvej strany po poslednú.
* * * *
Susanna Clarke: Piranesi
Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje svoju inú identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete? Susanna Clarke je majsterkou v tom, ako napísať román. Beletriu málokedy dávam v angličtine, ale som rád, že tu som zostal pri origináli. Clarkovej štýl je úchvatný.
* * *
Claudio Magris: Zakřivený čas v Kremži
Útla zbierka piatich poviedok Zakrivený čas v Kremži vyšla príznačne na Magrisove 80-te narodeniny. Tento taliansky znalec premien kultúrnej identity strednej Európy sa v nich venuje veku životnej zrelosti človeka. Ak dožijeme, každého z nás čaká otázka, ako sa vyrovnať s plynúcim časom a uzatváraním nášho životného príbehu. Postavy Magrisových poviedok to neriešia pasívnym seniorským spomínaním na staré dobré časy. Aktívne žijú súčasnosť, no vnímajú ju už v iných vrstvách, ktoré sú menej uponáhľané a význam v nich naberajú predtým zdanlivo banálne rozmery. Vedome sa vzdávajú sveta veľkých rozhodnutí. Už netúžia byť hlavnými hrdinami, skôr postrannými pozorovateľmi. „Když se to tak vezme, člověku je líp v kavárně, než v dějinách.“ V obyčajných situáciách si omnoho viac uvedomujú to, čo v mladšom veku nevideli. Bohatý majiteľ veľkej realitnej firmy sa zamestná ako vrátnik vo vlastnej budove, bez vedomia svojich podriadených manažérov, a užíva si všednosť bežných dní. Starého spisovateľa pozvú ako čestného hosťa na odovzdávanie ceny začínajúcim autorom a on tam myslí na to, že každý nový literárny trend časom pominie. Vojnový veterán sleduje točenie filmu o vlastných zážitkoch, no všetko v ňom sa mu zdá ako z cudzieho sveta. Claudio Magris nám cez svoje poviedkové alter egá odkazuje, že čas možno vnímať i inak ako postupné lineárne plynutie. Spomienky ožívajú a sú živou súčasťou súčasnosti. „Čas si vytváří prostor, události se vrší jedna na druhou ve skladišti dějin anebo (...) úschovně filmového materiálu s příběhy z různých časů, natočenými v různých dobách, a přece srovnanými jeden vedle druhého, které budou sestříhány a navzájem se zašmodrchají.“
* * *
David Grann: Vrahovia mesiaca kvetov
V 19. storočí žil indiánsky kmeň Osagov na prériách Kansasu. Pribúdajúci bieli osadníci ho však z tohto územia vytlačili a vysídlili do severovýchodnej Oklahomy. Osagovia sa tu stali registrovanými majiteľmi skalnatej rezervácie. Nikto netušil, že o pár desaťročí sa na jej území nájdu najväčšie ložiská ropy v USA a z Osagov sa začiatkom 20. storočia stanú boháči. Pre Ameriku s jej predsudkami voči Indiánom to bol šok. Predstavme si, že obyvatelia našich marginalizovaných osád by sa zaradili k smotánke. Noviny písali o „červených milionároch“, ktorí sa vozia v limuzínach s osobnými šoférmi. Závisť a chamtivosť na seba nenechali čakať. I v týchto indiánskych mestečkách prepukla zlatá horúčka a nahrnuli sa sem bieli Američania, ktorí si z bohatstva chceli uchmatnúť. Z Osagov sa začali stávať terče v sérii záhadných vrážd. Nikomu z miestnych sa vrahov odhaliť nedarilo a zdá sa, že sa im to ani nechcelo. Zvíťaziť nad korupciou a strachom majú šancu len agenti s právomocami nezávislými od miestnych oligarchov. Tento prípad je príležitosťou a argumentom pre rozbeh novej celonárodnej policajnej agentúry – FBI. David Grann v sebe nezaprel novinára a spracoval skutočný príbeh vyšetrovania vrážd Osagov do napínavej tristostranovej reportáže.
Filozofia, duchovno, náboženstvo
* * *
Peter Matthiessen: Snežný leopard
Dobrodružný cestopisný denník Petra Matthiessena z roku 1973 popisuje 400-kilometrovú himalájsku expedíciu, na ktorej sa malá skupina zoológa Georga Schallera vybrala do severozápadného Nepálu, k tibetským hraniciam, pozorovať himalájske modré ovce, bharaly a najkrajšiu mačku sveta – snežného leoparda. Kniha sa na môj vkus rozbiehala trošku rozvláčne, no našťastie som ju neodložil priskoro. Každým prejdeným kilometrom naberala hlbší rozmer. Opis náročného putovania zamrznutou strechou Zeme pod tromi vrcholmi Annapurny Matthiessen kombinuje s popisom hľadania vnútorného pokoja. Pri tom veľmi dobre využíva miestnu verziu budhistickej filozofie. Ako sám hovorí, „ja tu nehľadám ´bláznivú múdrosť´, pretože ak áno, nikdy ju nenájdem.“ Ponárate sa spolu s ním do významov mantry Óm mani padme hum (Óm! Klenot v kvete lotosu! Húm!), ktorá znamená niečo v zmysle Ó, čistá a nezničiteľná prapodstata existencie, nirvány, prejavujúca sa cez nánosy ilúzií v tomto svete javov každodenného života. Jej vzývaním a kreslením na modlitebné vlajočky, mlynčeky, kamene i skaly sa budhista snaží vzbudiť zhovievavú pozornosť svojho božstva. Takmer vyľudnený koniec sveta Dolpo na Tibetskej náhornej plošine je ideálnym priestorom na riskantnú cestu nielen za mýtickým snežným leopardom, ktorého takmer nikto na vlastné oči nevidel, ale i za podstatou človeka a života. „Absurdita života, ktorý sa môže skončiť skôr, než ho človek pochopí, nás vôbec nezbavuje povinnosti prežiť ho najstatočnejšie a najštedrejšie, ako len dokážeme; povinnosti ´seba´, ktoré je od ostatných neoddeliteľné.“
* * * * *
Jan Sokol: Odvaha ke svobodě
Nie je Sokol ako Sokol. A nie je Ján ako Jan. Ak chcete prekonať svoje znechutenie zo slovenskej sokolovitej čeľade a dáte šancu tej českej, máte príležitosť objaviť to najlepšie z katolíckej intelektuálnej školy. Nedávno zosnulý Jan Sokol bol mysliteľom, ktorý ovplyvnil a ešte dlho bude ovplyvňovať mnoho ľudí nielen v Čechách a na Slovensku. Sám sa priatelím s viacerými, pre ktorých mal tento český filozof, chartista a ponovembrový politik určujúci formačný prínos. V týchto rozhovorov s Josefom Beránkom stihol pred svojím odchodom Jan Sokol zosumarizovať svoj život a myšlienkové východiská. „Svobodná může být jen bytost, která chápe rozdíl mezi ´nedokáži´a ´nesmím´, neboť právě v tomto prostoru možností se odehrává její svoboda.“ Po mladíckej náboženskej rebélii vrátili Sokola ku kresťanstvu jeho manželka a priateľ Jirka Němec, ktorý mu ukázal jeho nové rozmery – ekuménu a myšlienky Teilharda de Chardin. Práve tento francúzsky jezuita, filozof a prírodovedec, ktorý mal počas života i po smrti až do Druhého vatikánskeho koncilu problémy s cirkevným schvaľovaním svojich kníh, pomohol Sokolovi pochopiť, že kresťanská myšlienka stvorenia prazákladu, ktorý je nechaný na svoj ďalší slobodný vývoj, je v plnom súlade s konceptom evolúcie, modernej spoločnosti, laickým štátom i náboženskou toleranciou. V Sokolovej komunite sa počas hlbokého komunizmu organizovali slávne bytové semináre o filozofii a náboženstve. Jeho svokrom bol najznámejší český filozof Jan Patočka. „Patočkovi nebydleli daleko od nás, a tak jsem ho šel vyprovodit; když jsme došli k domovním dveřím, vyprovázel zase on mě.“ Sokol vo voľnom čase prekladal z angličtiny, latinčiny, gréčtiny, francúzštiny či archaickej nemčiny náročné filozofické, teologické a sociologické texty Teilharda, Tresmontanta, Lévinasa, Weizsäckera, majstra Eckharta, mnohých ďalších, a samozrejme, Bibliu. Získal neuveriteľnú erudíciu, tú však stále opieral o svoju vieru, čo mu umožňovalo s veľkými dielami viesť neustály kritický dialóg. Napríklad Eckhartovo ponorenie sa do vlastného vnútra a odmietanie hľadania pravdy vo svete mu pripadalo až ako zenové rúhanie sa, na druhej strane jeho mystiku nevnímal iba ako dnes tak bežné esteticko-konzumné hľadanie zážitkov pre seba, ale ako úprimné hľadanie Boha. Sokol varuje pred rizikom prázdnoty, ktorú dáva človeku moderná spoločnosť poskytovaním voľného priestoru vo všetkom. To často vedie až k nietzscheovským myšlienkam, že nič nestojí za nič, všetko je jedno a zaslúži si, aby zaniklo. Oporou proti prázdnote môže byť náboženstvo. Biblia je záznamom dlhej a bohatej tradície, kde môžeme sledovať obrovský vývoj od kmeňového náboženstva až po univerzálnosť, od rituálov po mravnosť. Hospodin dáva človeku odpovede na tri kantovské otázky: čo môžem vedieť, čo mám robiť a v čo môžem dúfať. Dáva mu odvahu spoľahnúť sa na Božie slovo a pustiť sa i do vecí, ktoré vyzerajú beznádejne. Aby človek pozbieral odvahu konať napriek pochybnostiam, potrebuje mať nádej, že aj keď sa pri konaní šmykne a zlyhá, bude mu odpustené. A Hospodin mu tiež dáva veľkorysosť, ktorá je v každom odpustení, v každom dare, v každom prijatí povolania a v každom vyjdení z domova. Vďaka náboženstvu sa tvorili ľudské spoločnosti. Ľudské práva sa ujali najprv a najlepšie v spoločnostiach, ktoré mali hlboko zakorenené zásady a kde boli ľudia vycepovaní k disciplíne. Lebo napríklad najprv musíme mať dôveru v ľudí a predpokladať, že väčšina zhromaždení skončí bez rozbitých okien, aby sme sa otvorili myšlienke slobody zhromažďovania. Áno, náboženstvo vytváralo i bariéry medzi ľuďmi, delilo ich na „my“ a „oni“; preto však malo kresťanstvo i svoj evanjelizačný, univerzalistický rozmer, aby sa celé ľudstvo mohlo raz cítiť ako jediné „my“. Veľmi úprimne a pre mňa sympaticky vyznieva Sokolovo hodnotenie diania okolo Charty 77, ktorú podpísal ako jeden z prvých už v roku 1976. Nevyužíva to a nebuduje si pomníček hrdinu, ale čestne, s nadhľadom a kriticky formuluje svoje zážitky a pohľady. Čítať kritický pohľad napríklad na Havlovo kultové dielko Moc bezmocných od morálnej autority formátu Jana Sokola je intelektuálnou pochúťkou. A rovnako úprimný a kritický je k dianiu po Nežnej revolúcii, ktorej bol sám protagonistom a dokonca sa stal i ministrom školstva. „Administrativní postupy, techniku dělání zákonů a vládní praxe uměli jen komunisti. Potřebovali jsme ve vládě i v parlamentu nějaké mít. Dneska se snadno řekne: Proč tam Havel nechal Čalfu? Právě proto, že ta procesní pravidla Čalfa uměl. My ostatní jsme byli spolek amatérů.“ Popri tom všetkom filozofovaní a prekladaní bol Sokol vedcom, matematikom, pracoval v zárodkoch IT, bol jedným z prvých programátorov v Československu. Bolo by to ešte nadlho vyťahovať jeho originálne postrehy k témam, ako sú moc, spolužitie rôznych kultúr, vzdelávanie, rodina, občianska spoločnosť, veda... Vždy je za nimi cítiť snaha nezostať len na povrchu. Dnešné intelektuálne uvažovanie niekedy skĺzava k ideologickej plochosti a občas až ustráchanej korektnosti (hoci s korektnosťou ako takou žiaden problém nemám). Jan Sokol je ojedinelým sviežim prameňom a príkladom kresťanského mysliteľa, ktorý dokáže byť špičkovým intelektuálnym partnerom do akejkoľvek debaty svojím obrovským prehľadom, hĺbkou myslenia a zároveň skromnou pokorou. Akúsi plytkosť názoru som cítil len v jeho pár vyjadreniach k právam homosexuálov, v ktorých príliš neprekročil konzervatívny tieň, hoci určite voči homosexuálom nijako nebrojil. Pre konzervatívcov by bol asi liberálom, pre liberálov prílišným tradicionalistom. „Svoboda je skvelá věc a asi to vlastní poslání člověka, ale když do ní někdo bez přípravy spadne, může se utopit. Sám jsem si vždycky vážil těch omezení, jež na člověka klade tradiční mravnost, a to i když jsem je nedokázal dodržet. Závazky a povinnosti sice člověka omezují, ale zároveň dávají životu obsah a směr.“
* * *
Luvvie Ajayi: I´m Judging you. The do-better manual
Luvvie Ajayi patrí medzi najpopulárnejšie americké blogerky, humoristky a aktivistky. Ak by som sa chcel tváriť moderne, poviem, že je pop-kultúrnym fenoménom. Má to svoje dôvody. Luvvie nemá zábrany hovoriť o tom, o čom sa vy hanbíte. „Nikto nechce byť tým, kto nahlas vysloví tú sračku, ale ja sa obvykle hlásim ako dobrovoľníčka...“ Robí si srandu zo všetkého, i zo seba: pôvodom Nigérijčanka, seba označuje za „profesionálnu vrhačku tieňov“. „Na svete sú dva druhy ľudí: tí, ktorí dokážu byť načas, a Nigérijci. Ja som v tej druhej skupine a dosvedčujem svoju neschopnosť prísť kamkoľvek presne. Som si úplne istá, že budem meškať i na svoj vlastný pohreb...“ Má skvelé postrehy a ako britva ostré komentáre k našej modernej spoločnosti, k nášmu správaniu a rozmýšľaniu. „Súdim ťa“ je jej prvou zbierkou humorných esejí. „Niektorí ľudia budú hovoriť, že ´iba Boh ma môže súdiť´. Ja hovorím: ´OK, kým On vydá svoj posledný rozsudok, tu je zatiaľ ten môj. Nech sa páči!´“ Budete jej až závidieť tú schopnosť čarovať so slovami, perfektnými replikami a trefnými skratkami. Luvvie vás uvedie do témy rasizmu zamyslením sa nad absurdnosťou nového produktu – análneho bielidla – a vyjadrením pocitu mnohých černochov, že sa od nich očakáva vygumovať si celé telo. Nemilosrdnejšie ako Zuzana Kovačič Hanzelová súdi všetkých rasistov, a najmä tých, ktorí hovoria, že „nie som rasista, ale...“ „Jasné, keď hovoríš, že sa nepozeráš na niekoho rasu, hovoríš, že netreba nič opraviť. ´Farbosleposť´ a kultúrne ignorantstvo pomáhajú udržiavať tento mizerný systém útlaku, pretože nútená zdvorilosť a strach z rasovej karty zabraňujú reálnym činom a pokroku.“ Luvvie Ajayi súdi mačovskú kultúru, ale nebojí sa poukázať i na fakt, keď klasický feminizmus argumentuje len z pohľadu privilegovaných bielych žien a chce, aby všetky ostatné ženy boli ako ony. Súdi homofóbov všetkých druhov. „Kniha Levitikus označuje za hriech 76 vecí, vrátane jedenia morských plodov a bravčového mäsa. ... Sviňu nejedávam, ale je uvedená v rovnakej kapitole, ktorá hovorí o nevhodnosti gay správania. Mnohí ľudia, ktorí odmietajú homosexualitu, sa však nevzdávajú papkania prasačieho mäska. ... Levitikus tiež považuje za hriech nechávať si rozpustené vlasy (10:6), nosiť na sebe odev utkaný z dvojakej látky (19:19) a piť víno a opojné nápoje v stánku zjavenia (10:9). Katolícky kňaz oblečený v rúchu z polyesteru a vlny, ktorý si práve vypočul svedectvo o svojom zločine, no nijako to ním nepohne, ale pokračuje so strapatými vlasmi v prijímaní eucharistie, by mal podľa Svätého písma dostať expresný lístok do hlbín večného zatratenia.“ Nenechajme sa oklamať, Luvvie sa hrdo hlási k tomu, že je celoživotnou kresťankou a s Bohom má veľmi osobný a vtipný vzťah a krásne ho vyznáva. Vadí jej len pokrytectvo, keď sa otĺkanie Bibliou robí selektívne a iné časti sa ignorujú, len aby si niekto obhájil svoje tvrdenia. Vadia jej náboženskí fanatici, ktorí si myslia, že ich povolal Boh, aby opravili chyby, ktorých sa dopúšťajú všetci ostatní. Medzi fanatikmi islamskej a kresťanskej šarie nevidí žiaden rozdiel. Luvvie Ajayi súdi nás všetkých i seba, a pomáha nám tak správať sa trošku lepšie.
* * *
Charlie Mackesy: Chlapec, krtek, liška a kůň
Ilustrátor časopisu Spectator Charlie Mackesy začal na Instagrame zdieľať obrázky štyroch postavičiek s ich krátkymi, ručne písanými dialógmi o živote. Chcel pomôcť ľuďom dodať nádej v ťažkých situáciách. Jemu samému zomrel priateľ, a tieto kresby s jednoduchými, no hlbokými pointami boli spôsobom, ako sa s tým vyrovnať. Postupne rástol mimoriadne silný a láskavý seriál životných rád a múdrostí, z ktorého vznikla táto knižka. Tá si získala srdcia miliónov čitateľov a rok sa udržala v rebríčku najpredávanejších kníh podľa New York Times. Mne ju venovala podporovateľka Cesty von Danka a čítali sme si ju v aute na obchádzke osád, v ktorých pôsobia omamy. Na Vianoce sa rozhodla ju venovať všetkým omamám a myslím, že to bol silný darček pre všetkých. Krtko hovorí: „Rozhodnout se, jak se k věcem postavíme. To je jedna z našich největších svobod.“; „Kdy jsi byl nejsilnější?“ otázal se chlapec. „Když jsem se odvážil dát najevo svou slabost.“; „Někdy si myslím, že ve mě věříte víc než já,“ řekl chlapec. „To doženeš,“ odpověděl kůň.; „Je tvoje sklenice poloprázdná, nebo poloplná? zeptal se krtek. „Myslím, že jsem vděčný, že mám sklenici,“ odpověděl chlapec.
* * *
(Editor) Miroslav Pollák: Dôstojnosť
Na konci roka 2022 vyšla zbierka príspevkov rôznych slovenských osobností, ktoré sa rozpísali na jednotnú tému: dôstojnosť. Jeden z košických lídrov Nežnej revolúcie a krásny človek Miro Pollák má takýchto tematických zborníkov už viac (Udavačstvo, Ploty, múry, hranice, Solidarita). Označuje ich za neformálne učebnice predmetu občianskej zrelosti a podporu kritického myslenia. Vždy sú doplnené neodmysliteľnými ilustráciami/čmáranicami Fera Guldana. Pre mňa znamená dôstojnosť tú najzákladnejšiu hodnotu, na ktorej sa má ľudstvo rozvíjať. Je rovnako dôležitá pre náboženské i sekulárne paradigmy, pre liberálov, konzervatívcov, progresívcov i socialistov, pre všetky koncepcie spoločnosti založené na demokracii a humanizme. Zahŕňa slobodu, rovnosť a bratstvo a zahŕňa i človeka stvoreného na Boží obraz. Preto je i Pollákov výber 55 osobností tak pestrý a zaujímavý – František Mikloško, Samo Marec, Iveta Radičová, Ľubo Feldek, Ivan Kamenec, Fedor Gál, Ján Štrasser, Tomáš Janovic, Madelina Vadkerty, František Šebej, Daniel Pastirčák, Laco Snopko, Silvester Lavrík... a mnohí ďalší (s prekvapením a cťou som prijal Mirove pozvanie i ja a jednu esej som do zbierky dodal). Zdá sa mi v demokracii dôležité vydávať i takéto bláznivé knižky, ktoré by nemali zostať len na poličkách daných autorov a pár ďalších intelektuálov. Ak chceme vybudovať zdravú spolo-čnosť, potrebujeme spolu rozmýšľať nad dôležitými spájajúcimi témami z rôznych uhlov. Ak by sme si v ďalšom roku každý týždeň prečítali aspoň jeden príspevok na tému dôstojnosti, vytvárali by sme si v sebe a okolo seba krajší svet.
Veda, spoločnosť, história
* * * * *
Alfred Wetzler: Čo Dante nevidel
Dávnejšie som čítal príbeh slávneho úteku od Rudolfa Vrbu v jeho knihe Utekl jsem z Osvětimi. No letná návšteva tábora Auschwitz-Birkenau a živá predstava „miesta činu“ ma konečne motivovali vytiahnuť z knižnice i verziu jeho parťáka, Alfreda Wetzlera. A neľutujem. Bezpochyby ide o jeden z najhrdinskejších činov občanov Slovenska v svetovej histórii. Mená Vrba a Wetzler by sa mali učiť deti rovnako, ako sa učia o Cyrilovi a Metodovi. Alfred Wetzler nás v knihe trošku archaicko-poetickým, no krásnym jazykom zoznamuje s celým príbehom. Začína na Veľkú noc 1942, kedy ho slovenskí gardisti naložili spolu s ďalšími Židmi do vagóna, z ktorého po dlhom trmácaní vystúpili na neznámom mieste do temnej hmly. Z nej vystupovali podivní ľudia, príšerné tiene kostlivcov v páskovaných handrách. Za železnou bránou s nápisom Arbeit macht frei, cez ktorú ich nahnali, sa pre Alfreda začali dva roky života v pekle. Ak by ste mali šancu čítanie knihy spojiť s čerstvým zážitkom návštevy Osvienčimu a susediacej Brezinky, umocníte ho. Plasticky sa vám pred sebou budú zobrazovať baraky, ploty, nástupisko pri koľajniciach, Hössov dom, plynové komory, okienka, cez ktoré sypali cyklón B, okolité lesíky i celá nekonečná rovná poľská krajina. O to obdivuhodnejšia sa vám bude zdať realizácia úteku z tohto dokonale stráženého miesta. Keď Vrba a Wetzler po úspešnom doputovaní na Kysuce a do Žiliny spisovali správu a svedčili o osvienčimských zločinoch, mnohí pochybovali a neverili im – tak neuveriteľne tie fakty zneli. „A vy dvaja... vy ste to vraždenie videli na vlastné oči?“ „Niekedy sme ich zavreli!“
* * * * *
Richard P. Feynman: Vy asi žartujete!
Richard Phillips Feynman patril asi k najznámejším vedcom na svete. Rozumel oblastiam fyziky, ktoré sú pre väčšinu smrteľníkov španielskou dedinou. Zaslúžil sa o rozvoj teórie kvantovej elektrodynamiky, fyziky supratekutosti tekutého hélia a časticovej fyziky. Podieľal sa i na vývoji atómovej bomby. V roku 1965 získal Nobelovu cenu za fyziku. Ak som vás týmto úvodom odradil, robíte chybu. Nemusíte sa báť, že Feynmanovej knihe „Vy asi žartujete!“ nebudete rozumieť. Feynman totiž bol i mimoriadne zábavným rozprávačom najvšemožnejších historiek zo svojho života. Práve tie sú obsahom tejto legendárnej knihy. Z nahrávok rozhovorov ich zozbieral jeho blízky priateľ Ralph Leighton. „Na každej z nich som sa skvele pobavil a celá zbierka vyráža dych: až sa chvíľami nechce veriť, že jedinému človeku sa počas jediného života mohlo prihodiť toľko úžasných šialeností.“ Presne takýto dojem z knihy budete mať. Feynman bol fenoménom, skvelým vedcom i učiteľom, ktorého milovali študenti a ktorého budete milovať aj vy. Veda preňho neznamenala suchopárne definície a nezrozumiteľný jazyk. Každej veci, ktorá ho zaujala, chcel už od detstva skutočne porozumieť. Neprijímal vysvetlenia len tak, chcel si ich vyskúšať na vlastnej koži a svojim experimentom venoval nekonečný čas. Už ako chlapec veľa majstroval a naučil sa opravovať rádiá. Vymýšľal si rôzne vynálezy, predbiehal učivo z vyšších ročníkov, bavil sa rôznymi hlavolamami. Keď sa učili o črievičkách, skúmal ich pod mikroskopom a zisťoval, že učebnicové definície zďaleka nepodávajú celú pravdu. Postupne sa vzdelal a vypracoval vo fyzike, čo sa v tej dobe chápalo ako značne teoretická veda. No armáda v nej videla potenciál, a tak sa Feynman ocitol v tíme projektu Manhattan, ktorý vyvíjal atómovú bombu. Vedci verili, že tá môže pomôcť skrátiť a ukončiť druhú svetovú vojnu a zabrániť ďalším nekonečným stratám životov. Okrem práce sa tu však Feynman bavil otváraním trezorov skrývajúcich dôležité výskumno-vojenské tajomstvá; čo vyvolávalo zhrozenie tých, ktorí za ich stráženie zodpovedali. Nikdy neváhal vrhnúť sa do neznámych vôd: učil sa cudzie jazyky, chodil na filozofické semináre, tancoval sambu v karnevalovom súbore, učil sa maľovať umelecké obrazy, bubnovať na bongá... Názov knihy Vy asi žartujete! je výrokom pracovníčky Princetonskej univerzity. Keď sa spýtala novopríchodzieho Feynmana, či chce do čaju smotanu alebo citrón, požiadal o oboje, pretože nepoznal etiketu. Feynmanova kniha historiek nám ponúka prehľad kľúčových vlastností, ktoré môžeme pestovať u svojich detí, ak v nich vidíme vedecký potenciál: hlbokú zvedavosť vo všetkom; snahu veci skutočne pochopiť, nielen ich prijímať; trpezlivosť a výdrž; odvahu púšťať sa do nových vecí a kombinácií; kritický prístup; nadhľad a humor. Preto som ju dal čítať nášmu druhorodenému synovi Jakubovi. Uvidíme, či ho to chytí.
* * * *
Martin Pollack: Halič. Putovanie po stratenom svete
Už Pollackov Americký cisár bola parádna knižka. Halič je úplne iný žáner, ale rovnako nádhera. Je to bedeker do stroja času. Opisuje zaniknutý svet bývalých rakúsko-uhorských korunných krajín Haličského a Vladimírskeho kráľovstva a Bukovinského vojvodstva okolo roku 1900. Vtedy to teda bol i náš štát, dnes sú tieto územia na mapách Ukrajiny a Rumunska, kde splynuli so súčasným svetom a stratili svoju starú etnickú a kultúrnu pestrosť. Dajte tejto encyklopédii zašlých čias šancu a čítajte ďalej a ďalej. Vaša láska k Haliči bude rásť s každou ďalšou kapitolou, každým ďalším prejdeným okresom. Spoznáte pokojnú, mierovú dobu na periférii monarchie, kedy sa takmer nič nedialo, a i zmenené meno železničiara bola správa, o ktorej sa písalo v novinách. Spoznáte biedny život haličských Židov a rusínskych a poľských sedliakov, ktorí dodržiavali tradičné predpisy a zákon, k čomu patril i zvyk raz za týždeň sa poriadne opiť. Zoznámite sa s karpatskými etnikami Bojkov, Lemkov a Huculov. Rumuni boli do roku 1890 ešte nazývaní Valasi či Moldavci a vnímali sa ako pôvodní obyvatelia Bukoviny, čo však úplne historicky nesedí. Spoznáte vtedajšiu štvrtú najväčšiu ropnú oblasť na svete, ktorá vyrástla okolo Drohobyče a hovorilo sa jej Haličská Pensylvánia. Ropné spoločnosti sa tu koncom 19. storočia zakladali ako huby po daždi a vlastnili tu až 3500 vrtov, na ktorých dreli nádenní robotníci ako otroci. Petrolejom z Drohobyče sa svietilo v Prahe i Viedni. V priľahlých karpatských horách zatiaľ bača nôtil na trembite a majitelia dobytka si na rováš, vrúbkované drevo, zaznamenávali presné hodnoty mlieka, ktoré dávajú ich zvieratá, aby si podľa toho neskôr mohli rozdeliť bryndzu, žinčicu, kyslé mlieko bušľanku a maslo. Tu niekde žil svoj život i zbojník Nikola Šuhaj, syn sedliakov a vojnový zbeh, o ktorom napísal legendárny príbeh český spisovateľ Ivan Olbracht. Rakúsky spisovateľ Martin Pollack dokázal vydolovať z archívov klenoty a aspoň takto znovu oživil zaniknutý pestrý svet východných hraníc habsburskej monarchie, ktorý zničili brutálne udalosti 20. storočia.
* * * *
Miroslav Slámka a kolektív: Album dobových fotografií a pohľadníc Malých Karpát a ich okolia
Táto reprezentatívna publikácia Mira Slámku je ďalšou lahôdkou pre všetkých milovníkov malokarpatského regiónu. Spolu s množstvom zberateľov zhromaždil staré pohľadnice a fotografie zachytávajúce zhruba storočné obdobie (1870-1970) kraja medzi Bratislavou a Novým Mestom nad Váhom. Už od stredoveku lákalo pokojné prostredie Malých Karpát bohatých obyvateľov blízkych miest a obcí k budovaniu svojich letohrádkov, kaštieľov, ale i priemyselných sídiel. Rozvetvený šľachtický rod Pálfiovcov tu zveľaďoval svoje panstvá. Nemeckí prisťahovalci „huncokári“ rozvíjali v hlbokých horách lesné práce. Cez Malé Karpaty viedla lesná železničná úzkokoľajka. O tomto svete, z ktorého dnes často zostali len fragmenty, si nemusíme len čítať, ale ešte vzrušujúcejšie je sa naňho i pozerať na viac než 500 fotografiách, z ktorých mnohé pochádzajú zo súkromných, doteraz nezverejnených archívov. Ak by táto publikácia nevznikla, asi by sa mnoho obrazov už navždy nenávratne stratilo. Obrovským prínosom knihy je, že každú fotografiu a pohľadnicu dopĺňa vysvetľujúci text, ktorý nám umožní pochopiť čas, miesto a kontext, rozumieť obrazu plnohodnotne a mnoho nového sa naučiť. S Mirom Slámkom som bol viac rokov kolegom a priatelíme sa dodnes. Nepoznám nikoho iného, kto dokáže tak jedinečne skĺbiť vášeň pre historické pamätihodnosti, syzifovskú trpezlivosť pri hľadaní zdrojov a doťahovaní obsahu a obrazový cit. Miro totiž knihu nielen obsahovo zostavil, ale i graficky upravil. Vďaka perfekcionizmus v tom najlepšom zmysle slova dostávame do rúk 300-stranový pôžitok.
* * *
Hans Rosling: Moc faktov
O stave sveta máme obvykle dosť nesprávnu predstavu, dokazuje vo svojej knihe Moc Faktov švédsky vedec, lekár a štatistik Hans Rosling. V úvode nám ponúka test s 13 otázkami týkajúcimi sa úrovne vzdelávania dievčat, miery a distribúcie chudoby na svete, strednej dĺžky dožitia, populačného rastu, úmrtnosti a podobne. V teste nie sú žiadne chytáky. Napriek tomu sa podľa Roslinga v odpovediach drvivá väčšina respondentov mýli. Laureáti Nobelovej ceny mali často horšie výsledky ako bežná verejnosť, ktorá ich mala tiež zlé. Odpovedajúci si obvykle myslia, že svet je hrozivejší, násilnejší a zúfalejší, ako reálne je. Je to asi spôsobené evolúciou, náš mozog intenzívnejšie vníma dramatické fakty. Neuvedomujeme si, že za uplynulé desaťročia sa sociálna situácia ľudstva radikálne zmenila smerom k lepšiemu. Naše rozdeľovanie sveta na rozvinutý a rozvojový je preto dávno prekonané. Pre zlepšenie pochopenia Rosling v knihe rozdeľuje populáciu planéty na štyri príjmové úrovne – od najchudobnejších po najbohatšie – pričom už väčšina obyvateľov má dnes splnenú väčšinu základných potrieb. Zatiaľčo v roku 1800 žilo na najnižšej úrovni extrémnej chudoby 85 % ľudstva, dnes zo 7 miliárd obyvateľov planéty žije na najnižšej úrovni len 1 miliarda z nich. Na druhej úrovni sú 3 miliardy, na tretej úrovni 2 miliardy a na najbohatšej úrovni 1 miliarda ľudí. Drvivá väčšina ľudí je dnes niekde v strede na úrovniach 2 a 3. V každej kapitole nás sprevádza rôznymi klamlivými inštinktmi – priepasti, negativity, priamky, strachu, veľkosti... - ktoré nás vedú k skreslenému vnímaniu reality, a nabáda nás, na čo si máme dávať pri vnímaní rôznych štatistík pozor. Napriek zlým správam, ktoré sa na nás denne valia, pravda je, že celkovo klesá počet ľudí, ktorí zomreli vo vojne, klesá detská úmrtnosť, klesá počet krajín s trestom smrti, klesá podiel prípadov HIV, klesajú úmrtia pri katastrofách, klesá podiel podvyživených ľudí... Naopak na svete neustále stúpa gramotnosť, rastie výnos obilnín, stúpa podiel dievčat na školách, stúpa dostupnosť elektriny, vody, očkovania, internetu, ale napríklad rastie i počet gitár na obyvateľa. Rosling nás učí, ako máme myslieť vo faktoch. A podľa nich nevyzerá ten svet zasa až tak úplne pesimisticky, ako by sa mohlo zdať.
* * *
Michail Zygar: Všetci mocní Kremľa
Až barbarský vpád ruských okupantov na Ukrajinu ma motivoval vytiahnuť z poličky túto Zygarovu knihu, ktorá „frčala“ pred pár rokmi. Popisuje osudy Ruska a Putina od roku 2000 do roku 2015. Snaží sa poukázať, ako sa z reformného nástupcu Borisa Jeľcina postupne stal autoritársky a nacionalistický diktátor bojujúci proti Západu a svojim susedom. „A tak vznikol príbeh o tom, ako sa jeden človek náhodou stal kráľom.“ Z kráľa Levie srdce sa stal cár Ivan Hrozný. Zygar tvrdí, že tento negatívny vývoj v mnohom ovplyvňovalo Putinovo okolie, jeho suita, ktorá s ním roky snaživo hrala hru na kráľa. No za dnešným stavom nebola žiadna premyslená stratégia, ktorú chcel Kremeľ napĺňať, len priebežné operatívne reakcie na vonkajšie podnety a – obyčajné chyby. Pre Zygara Putin nie je len jeden človek, ale obrovský kolektívny rozum. Vladimír Putin je súčasťou kolektívneho Putina, ktorý chce vládnuť, byť populárny, mať pravdu, ukázať svoj historický význam a priniesť zakomplexovanému Rusku vo svete miesto, ktoré si zaslúži. Michail Zygar poukazuje na jednotlivé postavy obklopujúce Putina a vnútorné pravidlá udržiavania moci panujúce za hradbami Kremľa. Kniha prináša užitočný historický prehľad a mnohé cenné postrehy „zvnútra“. Na druhej strane, niekedy by menej bolo viac. V tom podrobnom opise udalostí a postáv sa hlavná linka a kľúčové posolstvá trošku topia.
* * *
Zuzana Kusá: Za ostrou hranicou
Útla knižka esejí Zuzany Kusej prináša kritiku majoritného vnímania chudoby a vylúčenia. Kritizuje našu neschopnosť vnímať trápenie ľudí uväznených v biede. Poukazuje na existenciu dvoch svetov – toho nášho a toho ich - medzi ktorými vedie ostrá hranica Empatiu a zmysel pre spravodlivosť prejavujeme len voči ľuďom v rámci nášho morálneho kruhu. Tých za touto hranicou obviňujeme. „Hoci sme inak citlivé bytosti, ich vystavenie nedostatku či iným útrapám ignorujeme alebo chápeme ako normálnu, nevyhnutnú či zaslúženú situáciu.“ K tejto strate citlivosti vedie podľa sociologičky Zuzany Kusej rozšírená mylná predstava, že všetko máme vo svojich rukách a že máme byť sebestační. „Všetci zodpovedáme len sami za seba, a už takmer nevieme, čo si počať so slovom spoločnosť.“ Podľa paradigmy individuálnej zodpovednosti a zásluhovosti, nepracuje len ten, kto je lenivý a pohodlný. Táto predstava však vôbec nezohľadňuje, že skutočnou príčinou chudoby nemusí byť ani lenivosť a pohodlnosť, nie sú ňou ani gény, ani svojrázna kultúra, ani mentalita. Príčinou chudoby je spoločenská nespravodlivosť. Kusá kritizuje dizajnérov sociálnych politík, ktorí uverili, že núdza ľudí vybičuje k príčinlivosti – k hľadaniu a nájdeniu práce, k pracovným výkonom a vzdelávaniu pre lepší život. Život v núdzi má presne opačné dôsledky. „Pretrvávajúca chudoba rozvracia ľudský život a zbavuje ho jemnosti. Stavia chudobných pred voľbu medzi zlým a ešte horším, doháňa ich k dlhom, násiliu, k sebapoškodzovaniu drogami a inými únikmi pred ťažko znesiteľnou realitou.“ Zuzana Kusá preto volá po návrate spoločenskej solidarity, po podpore programov ochrany pred núdzou, po vyšších sociálnych dávkach. Kritizuje čisto počtársky prístup hodnoty za peniaze, ktorá pri spoločenských investíciách prepočítava len ich finančnú návratnosť a nezohľadňuje i hodnotu dôstojnosti ľudského života. Zuzana Kusá volá po prebudení sociálnej predstavivosti verejnosti. Tak, ako Richard Rorty veril, že Dickensove diela spravili pre humanizáciu pracovného života a bývania v Anglicku jeho čias viac ako Marxove spisy, i ona je presvedčená, že nebezpečnú trhlinu môžu zaplniť len tí, ktorí dokážu verejnosti ukázať situácie vzdialených skupín tak, aby ich videla ich očami a precítila ich ťažkosti. Pre mnohých môžu byť tieto eseje dobrým teoretickým vstupom do témy vnímania chudoby. V praxi to bude o niečo komplikovanejšie. Tam už Kusá nepokračuje, čo je škoda. Nezamýšľa sa ďalej nad tým, čo by sa stalo, ak by sme zajtra zdvihli sociálne dávky napríklad 5-násobne, aby chudobní získali dôstojnejšie podmienky. Stačilo by to? Aký dlhý čas by potom trvalo, aby boli vo vylúčených komunitách prekonané už generačne dedené sociálne patológie? Čo by to spravilo s postojmi pracujúcej chudoby voči nezamestnaným poberateľom dávok a nevyostrilo by to tú hranicu ešte viac? Sú peniaze jediným nedostatkovým zdrojom chudoby a dá sa z generačnej chudoby odraziť len zlepšením finančnej situácie? Aké sú ďalšie kroky na zlepšovanie vnímania vlastnej sebahodnoty a budovanie sebadôvery chudobných a vylúčených, aby sa postupne dokázali postaviť na vlastné nohy a dlhodobo sa na nich udržať? Ako nevytvárať mentalitu obete? Dnešné poznanie sa už takýmito otázkami zaoberá a pre reálne zmeny sú dôležité. Eseje Zuzany Kusej by si preto zaslúžili praktické pokračovanie opreté i o reálne príklady chudobných na ich ceste za dôstojnejším životom.
Manažment, osobný rozvoj
* * *
John Medina: Pravidla mozku
Vývojový molekulárny biológ John Medina pôsobí na viacerých univerzitách. Je riaditeľom Centra pre aplikovaný výskum mozgu a učenia. Skúmaniu fungovania mozgu sa venuje celý život. Táto kniha však nie je žiadna náročná neuroveda, ale praktické zhrnutie niekoľkých pravidiel, ktoré vám pomôžu pri učení sa. Nejde o zásadne prevratné zistenia, ale i tak môže byť užitočné prečítať si, čo nášmu mozgu a učeniu pomáha a čo škodí. Medina začína zdôraznením prínosov fyzického cvičenia. Vysvetľuje, ako dlhodobé cvičenie podporuje rozvoj kognitívnych schopností v porovnaní so sedavým životom. Choďme sa pravidelne hýbať, športovať. A spime dostatočne veľa. Pri spánku mozog neodpočíva, ale pracuje, opakuje si zážitky s väčším emocionálnym nábojom, spracúva ich. Nedostatok spánku narúša pozornosť, výkon, pracovnú pamäť, logické uvažovanie. Zaujímavý je i dôraz na kvalitu emočného prostredia. Medina vysvetľuje, že stres je veľký nepriateľ učenia a najviac ten chronický, opakujúci sa. Keď sa glukokortikoidy vyplavujú príliš často, neurónová sieť chradne. Toto opakujeme pri význame programu Omama dokola. Emocionálna stabilita domova predznamenáva školské úspechy. I podľa Medinu by sa budúci rodičia mali učiť vytvárať stabilné domáce prostredie, a tým zásadne podporiť budúce úspechy svojich detí. Má tam ešte pár kapitol o tom, ako si veci lepšie zapamätať, respektíve ako pomôcť svojim študentom prebudiť ich pozornosť i pamäť. Ľudia totiž za jeden mesiac zabudnú 90 percent naučeného. Preto do učenia zapojte emócie. Pútavý úvod je pre neskoršie vybavenie si spomienky najdôležitejší. Nezačínajte detailmi, ale kľúčovými myšlienkami, okolo ktorých detaily usporiadate až následne. Pomáha hlboko sa sústrediť a zamyslieť nad významom naučeného, a tak si ho zakódovať do pamäte, nielen niečo mechanicky zopakovať. Pomáha prepájať si nové poznatky s príkladmi z reálneho sveta, s tým, čo už človek pozná, preskúmať súvislosti otázkami. Človek sa niečo lepšie naučí z kombinácie obrázkov a slov a ešte viac, ak do učenia zapojí i ďalšie zmysly, napríklad i vône. Častejšie opakovanie naučeného je pre trvalé zapísanie do pamäte kľúčové. (I preto si z prečítaných kníh robím tieto poznámky – aby len tak v tom množstve z hlavy nevyšumeli, ale niečo sa i zapísalo.) Učenie prebieha najlepšie, ak sa nová informácia do pamäti zapisuje postupne, nie celá naraz. A ešte zásadná rada pre našu kanceláriu a moje najlepšie kolegyne: mozog nezvláda multitasking a vyrušenia z práce výrazne znižujú efektivitu.
* *
Beth Kanter, Aliza Sherman: The Happy, Healthy Nonprofit. Strategies for impact without burnout.
Je to kniha o dôležitej téme. I robenie dobra treba robiť správne, hrať sa na martýrov nie je udržateľné. Autorky sa rozhodli vysvetliť príčiny, symptómy a dôsledky vyhorenia, ponúknuť plán starostlivosti o seba jednotlivým pracovníkom i organizáciám ako takým. Niežeby sa téme nevenovali komplexne. Len je to akosi predvídateľné, „zoznamoidné“ a občas až trošku nudné. Tieto rady ste už určite mnohokrát čítali i inde. Takže, knihu odporúčam len tomu, kto má vážny problém, chce si zopakovať známe pravdy a systematicky ich využívať. Pre vás ostatných stačí len nasledovný sumár... nemáte za čo. Neziskovka prechádza štyrmi stupienkami k vyhoreniu: 1. Je hnaná vášňou, 2. Vášeň slabne, 3. Vášeň je nahlodaná, 4. Vášeň je vyčerpaná. Keď už u ľudí cítiť emočné vyčerpanie, únavu, nespavosť, úzkosti, chorobnosť, depresiu a hnev, keď už ich práca neteší a začína v nich prevládať apatia, pesimizmus, podráždenosť a výpadky, s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná vyhorenie. Vedie k nemu stres spôsobovaný napríklad stratou kontroly, nejasnými očakávaniami, nefunkčnosťou pracoviska, hodnotovým nesúladom, extrémnym preťažením, chýbajúcou podporou či nerovnováhou práce a osobného života. V neziskovkách niekedy vládne falošný martýrsky duch sebaobetovania sa, ktorý k vyhoreniu nebezpečne prispieva. Starostlivosť pracovníkov o seba je pritom i v záujme organizácie. Základom starostlivosti o svoje telo je kvalitný spánok (7-9 hodín), zdravá strava (pozor na fast food, cukry, tuky) a dostatok cvičenia (3-4 hodiny týždenne strednej až vysokej námahy). Srdce a dušu zasa napĺňajú dobré vzťahy s rodinou, priateľmi a komunitou. Dôležité je i prostredie, v ktorom žijete a pracujete väčšinu času, primerané množstvo práce, ktoré udržiava radosť, ale i zdravé využívanie technológií, ktoré nás nemajú ovládnuť neustálymi notifikáciami a nonstop zapojenosťou. Prevenciou a riešením je dbať na každú z vyššie uvedených oblastí. Pridajte mindfulness, relaxáciu či denníček, kde si budete zapisovať postrehy, za čo ste vďační, a môže vám byť lepšie. V práci aktívne prejavujte zdieľanie a súcit s kolegami a stanovte si hranice. Oživujte si sedavý typ práce, viac stojte, prechádzajte sa a robte si počas dňa prestávky. Keď idete na dovolenku, nepracujte a dajte si digitálny detox. Dôležité kapitoly sú venované i lídrom a manažérom organizácií, ktorí by mali aktívne podporovať kultúru šťastia a zdravia a nebrať to len ako osobnú záležitosť zamestnancov a dobrovoľníkov. Mali by ísť ostatným príkladom a aktívne podporovať staff v starostlivosti o seba, svoje zdravie, dávať ľuďom napríklad čas na cvičenie a relax, myslieť na vhodný popis práce a workflow, vybavenie priestorov či flexibilitu v práci. Medzi 18.00 až 6.00 by okrem výnimočných krízových situácií nemali chodiť pracovné správy. Odmenou pre organizáciu bude spokojnejší tím a menšie riziko vyhorenia.
* * *
Ari Weinzweig: Working Through Hard Times
Moji známi vedia, že anarchistické pamflety Ariho Weinzweiga sú pre mňa povinnou literatúrou. Ariho považujem za osobného priateľa, párkrát sme si napísali i tento rok, veľa sa ma pýtal na Ukrajinu a posielal mi tipy na dobrú hudbu. Tento pamflet mi poslal vytlačený po Anke Podlesnej, ktorá ho osobne navštívila v Ann Arbour (Anka, ešte raz vďaka, i za zingermanské tričko). Reflektuje v ňom nedávnu pandémiu, ktorá mala fatálny dopad najmä na gastro sektor. A Ariho firma Zingermans´ je práve o gastre. I na firmu budovanú s takou láskou a starostlivosťou, ako máloktorá iná, ktorú milujú zákazníci i zamestnanci, zrazu padol tieň. Ako povedal Mike Tyson: „Každý má plán, až kým nedostane päsťou do držky.“ Prevádzky sa povinne zavreli, tržby sa prepadli, časť staffu musela byť prepustená... Ariho ovládol strach a bolesť. Jeho pamflet je o tom, „ako sa cez bolesť posunúť ďalej zmysluplným spôsobom“. Čo mu pomohlo? Nič iné, ako vernosť zingermanským princípom, viera, že spolupráca, láskavosť a starostlivosť o všetkých im pomôžu prejsť i touto skúškou. A, samozrejme, Ariho nástroje: aktívne posilňovanie nádeje v tíme; zdvihnutie telefónu a zavolanie niektorému z priateľov aspoň raz za deň; každodenný štvrťhodinkový journaling – vypísanie sa zo svojich pocitov a myšlienok; kvalitné prežívanie samoty; beh; praktizovanie rôznych prejavov láskavosti voči známym i neznámym, voči tým, ktorých milujeme i tým, s ktorými nesúhlasíme, i voči sebe. Na rozdiel od stereotypnej predstavy anarchizmu ako deštrukcie a podpory neporiadku, Ari presadzuje anarchistickú myšlienky dôstojnosti a rovnosti všetkých. Nezdravé organizácie sú podkopávané prejavmi povyšovania sa a krutosti. Keď dôstojnosť chýba, zlyhanie je za rohom. Kde dôstojnosť vládne, sa pravdepodobne bude dariť. S takýmito postojmi zvládla covid krízu firma Zingermans´. Pre nás je to pekný recept a hotový podklad do budúcich kríz, ktoré nepochybne prídu.
* * * *
Aaron Dignan: Brave New Work
Seth Godin označil túto knihu za „manažérsku kniha roka“ (2019). Adam Grant povedal, že ide o „závan čerstvého vzduchu“. Mne ju dala kamarátka a múdra kolegyňa Stanka Gajdošová Horváthová pred svojím odchodom na materskú dovolenku. Silné referencie motivovali k čítaniu. Na začiatku však chcem povedať, že názov knihy sa mi nezdá šťastný, lebo odkazuje na ironický titul dystópie Aldousa Huxleyho Brave New World, čo rozhodne nie je svet, ku ktorému by sme chceli smerovať. K práci, ako nad ňou uvažuje Aaron Dignan, by sme však smerovať mohli. Kniha rozvíja prístup, o ktorom som už viackrát čítal inde. Ak poznáte koncept „slobodných firiem“, nebude pre vás Brave New Work až také osvietenie. No rozvíja ho originálnym spôsobom. Kniha pre mňa osobne prišla v správnom čase, kedy Cesta von rastie, buduje svoje procesy a - ako každá iná organizácia - čelí rizikám uviaznutia v byrokracii. Ako sa tomu vyhnúť, neupadnúť do mlynčeka formalizmu, smerníc, hierarchie, schvaľovania, nedostatku dôvery a frustrácie v práci, práve o tom je Dignanova kniha. Jej základným východiskom je uvedomenie si rozdielu medzi slovami komplikovaný a komplexný. Organizácia nie je len ovládateľný komplikovaný stroj, ale neovládateľný komplexný ľudský potenciál. Nedá sa plne ovládať všetko, lebo vzájomné ľudské interakcie a vývoj sveta predvídateľné nie sú. Ak chceme, aby bol tento ľudský potenciál uvoľnený a naplno využitý, nemôžeme ho príliš šnurovať, ale potrebujeme mu dať priestor, autonómiu, slobodu a podporu. Centralizácie, hierarchie, plány, rozpočty, Ganttove diagramy, to všetko nás môže často viac zväzovať, ako nám pomáhať. Aaron rozlišuje tzv. evolučné organizácie a staré/tradičné organizácie. Jedny majú k ľuďom pozitívny prístup, dôverujú im a vnímajú komplexnosť, druhé ľuďom nedôverujú a myslia si, že ich dokážu plne riadiť a kontrolovať. Fungovanie tradičných organizácií prirovnáva k premávke so semaformi, ktoré hlásia, kedy a kde je možné alebo nemožné ísť. Autá zastavujú, čakajú a rozbiehajú sa podľa nariadení. Oproti tomu v evolučných organizáciách to funguje skôr ako doprava na kruhovom objazde, vodičom je ponechaná zodpovednosť zorganizovať sa. Je dokázané, že doprava na kruhových objazdoch je v konečnom dôsledku plynulejšia, rýchlejšia, bezpečnejšia a lacnejšia. Dignan hovorí, že oba typy organizácií sú postavené na iných „operačných systémoch“, čiže inom prístupe k 12 doménam, napríklad k distribúcii autority a moci, k štruktúre organizácie, k zdrojom, k poradám, k zdieľaniu informácií, k odmeňovaniu atď. Prechádza a vysvetľuje každý z nich z pohľadu evolučných organizácií. V poslednej časti knihy sa zaoberá teóriu zmeny, čiže čo chceme dosiahnuť (stať sa evolučnou organizáciou) a ako sa tam máme dostať. Navrhuje koncept kontinuálnej participatívnej zmeny a šesť vzorcov, ktoré sa oplatí na tejto ceste posilňovať: angažovanosť pri prekonávaní byrokracie, vytváranie vhodných hraníc, správny „priming“, čiže rámcovanie iného myslenia a prístupu k práci, decentralizáciu a podporu samosprávy, kritický prístup a udržiavanie kontinuity takéhoto fungovania. Často sa rozprávam s ľuďmi zo štátnej správy, ale i z veľkých korporácií o ich frustráciách z byrokratického fungovania. No zavedenie pružnejšieho fungovania je výzvou i pre menšie firmy a neziskovky. Nerobím si ilúzie, že by v dohľadnom čase zásadná časť organizácií prešla na fungovanie v duchu brave new work. No verím, že úspech bude patriť tým, ktoré týmto smerom pôjdu.
* * *
Dagmar Krišová, Marcela Poláčková: Ja v tvojom veku...! ako sa s deťmi rozprávať o sexualite, vzťahoch a sexe
Podľa výskumov deti čerpajú najviac informácií o sexe z pornofilmov. Začínajú už na prvom stupni ZŠ. Asi nám logicky napadne, že by mali mať i vhodnejšie zdroje. Lenže na školách je to so sexuálnou výchovou veľmi chabé a v rodinách sa v tom obvykle rodičia cítia neohrabane a tejto téme sa vyhýbajú tiež. Preto je téma novej knižky od Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (po novom inTYMYta) v našej spoločnosti veľmi dôležitá. Keďže sám som mal v tom maslo na hlave, na jeseň som sa dokonca vybral na ich niekoľkohodinový workshop. Táto príručka českých odborníčok sa snaží pomôcť rodičom hovoriť s deťmi o sexualite prirodzene a pravdivo. Čím skôr sa začne – samozrejme, veku primerane – tým lepšie. Sexualita nepadá z neba ako nová téma niekedy po fyzickom dozretí. Už od raného veku až do dospelosti k nej každý človek postupne dozrieva cez objavovanie vlastného tela, skúmanie pohlavných orgánov a ich pomenovávanie, učenie sa rozdielov medzi chlapcami a dievčatami, snahu o pochopenie vzniku života, pochopenie sexuality, vtipy o sexe, sex vo filmoch a na internete, poznávanie spoločenských pravidiel, vlastné telesné zmeny, masturbáciu, uvedomenie si svojej sexuálnej orientácie a identity, prvé vzťahy, prvý sex, pochopenie rôznych druhov antikoncepcie... Rodičia by pri tom mali vedieť deti pomôcť naučiť, čo je a čo nie je v poriadku. Mali by im pomôcť vyrásť vo vyrovnaných ľudí so zdravou sexualitou, rešpektom k sebe i k ostatným. Táto príručka vám môže pomôcť si týmito témami poradiť lepšie. Keďže má popularizačný zámer, možno by som v nej privítal trošku menej definícií a zoznamov, aby nepripomínala skriptá. Na druhej strane jej nemožno uprieť prehľadnosť a jednoduchosť.
Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2021, 2020, 2019, 2018, 2017 a 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.
Pavel Hrica
Autor je riaditeľ OZ Cesta von
