Vtedy si uvedomím, že i napriek mojej vzdialenosti od svetelného znečistenia, vidím len torzo toho, čo som vídal na mory, či na odľahlých miestach tohoto sveta.
Kecáš s kámošmi, len tak tresneš, že sú to už roky, čo si poriadne nevidel mliečnu dráhu a v tom ticho. A zrazu sa dozvedáš, že niektorí ju v podstate nikdy nevideli v plnej sile. Wou, žiť pod takou krásou a nikdy ju nevidieť,.. to je ..... nemám slov. Mám, ale tu nie sú publikovateľné :-).
Nie je to úplne ich chyba. Mnohí cestovali Slovenskom i svetom, no pokiaľ nie si aspoň desiatky kilometrov od svetelných zdrojov, tá krása sa ti skrýva.
Keď som stával za nocí na okrajoch opustených pláži, či sledoval nočnú oblohu na mory, alebo v útrobách opustených miest napríklad Rumunska, Bulharska, cítil som tú malosť. Tú príjemnú ťarchu pre nás nekonečného vesmíru. Mliečna dráha, ktorej som sa mohol dotknúť, utkaná z miliónov hviezd, tak hustá, že temnota vesmíru bola v menšine. Tak príjemne ma tieto pohľady dokázali pritlačiť k zemi. Tak veľmi vo mne prebúdzali pocit pokory.
A tak mi napadá, akou veľkou škodou je, že u nás už obloha nie je tým, čo bývala. Že pokora, ktorú dokáže v človeku vyvolať, tu možno i vďaka tomu chýba.
Slovo JA, pod takou oblohou nadobúda úplne iný rozmer. Nie je to nepotrebnosť, to nie. Je to uzemnenie. Uzemnenie pri pohľade do nekonečna. Aký krásny a silný paradox.
